Každý je na správnej ceste, bez ohľadu na to, či sa tá cesta navonok črtá ako kladná, záporná, alebo dobrá, či zlá. Pravda má veľa aspektov. Pravda sama osebe je slovami neopísateľná a preto je možné opísať len niektoré jej aspekty. Človek je duša, manifestovaná na fyzickej pozemskej úrovni. Do človeka ani vo fyzične nevidíte, pretože by ste ho museli rozpitvať a po kúskoch zanalyzovať zloženie jeho krvi a tkaniva. Ani tak by ste zďaleka na všetko, čo sa v ňom skrýva, neprišli, aké neduhy má utajené vo svojich orgánoch a aké predispozície má skryté vo svojom genetickom kóde. Môžete však pozorovať správanie človeka, jeho mimiku, pohyby, slová a skutky v situačnom časopriestore. Na astrálnej úrovni sa duša javí ako odraz astrálno-pocitového tela a to je zas odrazom mentálneho tela. Tam je toho možné vidieť viac a symbolika je príhodnejšia.
Takže s človekom, jeho multidimenzionálnym vnútrom a teda aj so správnosťou jeho cesty je to zložité. Okrem toho je zrejmé, že ak je cieľovou stanicou evolučnej cesty niektorého človeka Peklo a Zatratenie a pre iného je cieľom pokračovanie v evolučnej ceste série ďalších životov, oboje je správne. Človek ide tam, kam ho to ťahá, či si to uvedomuje, alebo nie. Človek je tvor omylný, čo však nie je ospravedlnenie jeho omylov, ale je to len vysvetlenie.
Štatistická chyba versus smrteľný omyl
Chyba je nesprávny krok správnym smerom, zatiaľ čo omyl je správny krok nesprávnym smerom. Omyly v životoch prinášajú najviac karmy, dejú sa vtedy, keď človek koná nesprávne a závadne a je presvedčený o tom, že tak je to v poriadku. Chyba je len krok vedľa, je to niečo ako štatistická chyba. Chyba je keď človek ide správnym smerom a na svojej ceste šliapne vedľa chodníka, do trávy, v ktorej sa skrýva had. Omylní ľudia hadov vyhľadávajú, resp. sú s nimi v jednom spolku, lebo z toho majú výhody. Cítia sa v spoločnosti hadov dobre, pretože navzájom zdieľajú podobné hodnoty, aj keď tie sa vo vonkajšom prejave od seba môžu značne odlišovať. Majú v istom zmysle spoločné vedomie.
Takisto aj vývojová cesta človeka, či ľudskej duše, môže byť správna, keď je lemovaná chybnými krokmi vedľa. Poznávaním svojich chybných krokov sa človek učí a vyvíja. Vývojová cesta môže byť aj “nesprávna”, pretože človek dlhodobo odbáčal na úplne iné chodníčky a šiel do slepých uličiek, mnohokrát do tých istých opakovane. Boli to jeho smrteľné omyly, pretože tie jeho dušu napokon privedú do záhuby. Z dnešného pohľadu aj takúto omylnú “nesprávnu” cestu môžeme považovať za správnu, pretože ho privedie presne tam, kam človek už predtým dlhodobo smeroval.
Chyby využívajú Mentáli na to, aby človeka tyranizovali prehnanými emóciami pochybností. Niekedy sú pochybnosti oprávnené a vtedy Mentáli konajú sami proti sebe a ako užitoční idioti konajú podľa zámeru Ducha, aj keď to nepríjemne preháňajú. Je potrebné byť si toho vedomý; ten prehnaný emočný pocit pochybenia po náprave chybného skutku zakrátko zmizne a bude nahradený krátkym príjemným pocitom kľudu. Dosť často Mentáli vyvolávajú emócie pochybností neoprávnene, chcú tým človeka namotať a naviesť do zmanipulovaného správania v prospech zámerov Mentálov a Diabla. Omylné správania sú pre nich v poriadku, pretože tak konajú ich kolaboranti a avatari, ktorí idú vcelku nesprávnym, pre Mentálov Diabla a ich samotných však smerujú správnym smerom nadol do Temnoty.
Podobenstvo o železnej guli na reťazi
Človek, lepšie povedané jeho astrálno-mentálna duša, je pripútaná ku (svojej) lokálnej astrálno-mentálnej entite. Tá je napojená na jeho vedomie ako pijavica, alebo ako chobotnica, ktorá z tmavých morských hlbín svojimi jedovatými chápadlami omotala jeho vedomie, alebo je doň taká zažratá, že v ňom priamo sídli. Spojení sú reťazou, ktorá má v strede ťažkú železnú guľu, predstavujúcu ich vzájomnú a spoločnú karmickú záťaž. Lokálna astrálna entita je predĺženým chápadlom globálnejšej entity a tá je zas napojená pevnou hierarchickou prípojkou na Globálneho Diabla. Lokálna entita je zástupcom mentálnych entít, bohov, svätých a iných ďasov.
Obidvaja, človek aj entita/boh, majú každý svoj kľúč, ktorým si teoreticky môžu reťaz odomknúť, odpojiť sa od reťaze a vzájomne sa oslobodiť, pokiaľ ten kľúč medzičasom nezahodili, alebo ho niekde nestratili. Oni to však nechcú, pretože sa spolu aspoň zatiaľ cítia dobre. Navzájom zdieľajú svoju povahu a svoj charakter. Ich skutky sú ich spoločnými skutkami a tieto skutky sú vždy zlé. Vždy. Pretože aj keď sa medzi nimi striedajú skutky napohľad dobré, sú lemované manipulatívnym zámerov a klamom, chcú sa zdať dobrými, prospešnými a nápomocnými, aby na toto pozlátko mohli nalákať iných ľudí, neskúsených, naivných, povrchných, či hlúpych, ktorí sa nechcú ponaučiť a vlezú znovu do tej istej pasce.
Po čase sa vzťah človeka a entity zmení a k sebe pripútaní sa budú chcieť navzájom zožrať. Takto pripojení majú záťaž, ktorá ich bude ťahať dole do hlbín pekelných. Budú sa navzájom obviňovať, kto má na ich stave väčšiu vinu. Entity/bohovia stiahnu ľudí do Pekla a potom do Zatratenia a zároveň k nim pripojení ľudia stiahnu entity/bohov. Sú v tom spolu a preto je to pre nich tá správna cesta. Svet sa ich definitívne zbaví, takže všetko čo sa týka osôb a obsadenia do budúceho ľudstva bude napokon v poriadku. Zrejme sa to tu poriadne vyprázdni.
Vízia o duchovnom učiteľovi – volovi
Duchovný učiteľ, alebo motivačný líder môže byť symbolicky znázornený ako vôl, ktorý je zapriahnutý do rebrináku. Ťahá na ňom naložených svojich priaznivcov a nasledovníkov. Sám sa do toho záprahu zapriahol a jeho nasledovníci do toho voza sami nastúpili. Ťahá ich najskôr s radosťou a pohodou, pretože jeho Ego dostáva energiu od svojich priaznivcov, ktorí mu za jeho duchovné učenie a ideologické vedenie pochvalne skandujú, lichotia mu a pochlebujú mu. Motivujú ho, aby ich viezol aj naďalej. Jeho Ego rastie. Čím viac dostane pochvál na svoju osobu, za svoju múdrosť a schopnosť hovoriť svojmu stádu ľúbivé slová a uvádzať populárne tézy, tým viac rastie jeho Ego. Do jeho vedomia vyrastie burina neomylnosti a takmer vševedúcnosti.
Neskôr nastane situácia, ktorá vystaví učiteľa a jeho nasledovníkov skúške správnosti. Voz prenasledujú Temní karmickí Anjeli. Nedá sa pred nimi uniknúť. Kolesá voza začnú zapadať do bahna, budú sa kĺzať a točiť na mieste. To sa udeje napríklad vtedy, keď už učiteľ nebude vzhľadom na vonkajšie okolnosti a vnútorné situácie stíhať argumentovať a presviedčať. Jeho obecenstvu sa tiež zhorší ich vnútorný stav a nebude im stačiť dovtedy povedané. Rebrinák spomalí, až napokon zastane. Nasledovníci, ani ich vodca/ťahač/učiteľ neuniknú pred temnými karmickými Anjelmi, pred ktorými utekajú ponáraním sa do ľúbivých učení a ideológií. Majú z nich príjemné pocity, hreje ich pri srdci, kde sa celkom blízko, malý kúsok pod srdcom, nachádza centrum Ega. Je to miesto medzi čakrou srdca a čakrou Ega. Napokon sa voz zastaví, Temní Anjeli pochytajú pasažierov aj ich ťahúňa a záhradnými nožnicami im preštiknú ohryzok a mäkkú kosť medzi očami. Je to vizionárska symbolika, v reále to kľudne môže byť úplne inak. Tieto dve preštiknuté miesta sú (čakrové) centrá porozumenia, rozvoja intuície a vnímania. Keď stádo aj s jeho duchovným/ideovým vodcom odmieta momové poznanie, tak im tieto centrá drasticky, pekelným spôsobom Temní Anjeli spojazdnia, aby mohli vnímať v úplnosti napriamo to, čo dovtedy odmietali. Radšej sa oddávali nepotrebnému balastu ideí, ktorý im tam Diabol cez učiteľa naordinoval spolu s príjemnými pocitmi zdanlivej užitočnosti pre ich vývoj, aj keď sa tam reálne (takmer) žiadna nenachádza. Takáto cesta je pre nich správna, pretože bohovia, mentálno-astrálne entity Matrixu a (mnohí) nimi naplnení pozemšťania sa už nenapravia. Sú v progresívnom terminálnom štádiu degradácie svojej psychiky a čas sa kráti.
Rebrinák sa časom zmení na oceľový vlak, cestujúci – priaznivci duchovných učení mentálnych entít aj so svojimi vodcami sú vo vozňoch na prevoz dobytka. Posuvné dvere sú pootvorené, avšak ak chce niekto z idúceho vlaku vystúpiť za jazdy, tak na neho číhajú namierené hlavne pištolí strážcov, ktoré sa ich pokus o vystúpenie snažia prekaziť tým, že na nich budú strieľať. Ak sa niekomu podarí vyskočiť, tak to musí urobiť rýchlo a v pravý čas; keď sú priaznivé vonkajšie okolnosti, napríklad keď ide vlak cez zákruty a uhol hlavní namierených na zásuvné dvere nie je optimálny pre zasiahnutie cieľa – vyskakujúceho človeka; ak je nablízku skala, ktorá ochráni vyskočeného pred ďalšou paľbou a ak miesto jeho dopadu tvorí voda, ktorá nie je príliš hlboká a zradná a ak breh nie je príliš strmý, aby sa naň dalo bez pomoci vyštverať.