Kvantový svet je nepredvídateľný. Správanie kvantovej častice je mätúce. Zdanlivo je to ako keby kvantové častice trpeli poruchou rozdvojenej osobnosti. V kvantovej teórii môžu kvantové častice existovať v superpozícii stavov súčasne a zrútiť sa do jedného stavu pri interakcii s inými časticami. Niektorí vedci sa v čase, keď sa rozvíjala kvantová teória, presunuli z vedy do véd, filozofických a náboženských učení starej Indie. Abstraktná veda a mystická véda sa v lepšom prípade o seba navzájom opierajú a nekonkurujú si.
Pri fyzikálnom dvojštrbinovom experimente sa elektróny správali inak, keď boli pri pokuse priamo sledované pozorovateľom na plátne, ako keď boli na ňom zaznamenávané meracím prístrojom a pozorovateľ od pokusu odvrátil svoj zrak a pozornosť. Podľa kvantovej teórie a aj podľa fyzikálnych pokusov sa kvantové častice zrútia do jedného stavu len vtedy, keď ich pozoruje vedomý pozorovateľ. Vo svojom prirodzenom stave je elektrón skôr vlnou, ale ak ho vedome pozorujeme, tak sa stáva časticou s pevnou polohou v priestore a čase. Zjednodušene to znamená, že keď sa na nejaký jav pozeráme, pozorujeme ho, tak sa jav správa inak, ako keď ho nevidíme. Je to zaujímavý paradox, ktorým nám Stvoriteľ nenápadne dáva najavo, že veci sa môžu mať aj inak, ako si my myslíme, alebo ako sa nám zdajú na prvý pohľad. Schrödinger vymyslel myšlienkový experiment, aby objasnil absurdný, no zároveň logický výsledok podobných tvrdení.
V Schrödingerovom imaginárnom experimente umiestnite mačku do krabice s malým kúskom rádioaktívnej látky. Keď sa rádioaktívna látka rozpadne, spustí Geigerov počítač, ktorý spôsobí uvoľnenie jedu, ktorý mačku zabije. Teraz sa rozpad rádioaktívnej látky riadi zákonmi kvantovej mechaniky. To znamená, že atóm sa začína v kombinovanom stave “rozkladať“ a „nerozkladať“. Pri tomto pokuse nie je prítomný žiadny vedomý pozorovateľ, ktorý by do krabice videl. Všetko je v zapečatenej krabici, takže vy ako pozorovateľ neviete, čo sa tam vlastne stalo. Ako výsledok pokusu zostáva kombinácia dvoch možností: mačka skončí mŕtva, aj živá zároveň. Predstava o tom, že existencia mačky, ktorá je mŕtva a zároveň živá, je síce absurdná, ale v skutočnom svete sa deje, pretože pokiaľ krabicu neotvoríme, tak je mačka naozaj mŕtva a živá zároveň.
Keď niečo nevieme, tak obidve možnosti sú pravdivé. Mačka teda je mŕtva a živá zároveň. Je to paradox a aj Svet ON je plný paradoxov. ON je a tvorí všetko čo je a tvorí aj to, čo nie je; a zrejme aj niečo iné, čo nevieme popísať. ON je mystérium samo o sebe. Kvantový svet a príklad Schrödingerovej mačky, ktorú máme doslova pod nosom v krabici a ani o nej nevieme, či je živá, alebo mŕtva, je mementom od Najvyššieho Pána, ktorý nám tým nenapadne odkazuje, že ON je Nevysvetliteľný a Nepochopiteľný. Vtedy, keď si myslíme, ako ďaleko sme dospeli, akí sme múdri a koľko toho už vieme, tak sa nám niekedy dostane ponaučenia o tom, že je to inak, alebo že naše vedomosti sú len čiastkové, či platné len za určitých ohraničených podmienok.
Pýtal sa raz jeden reportér budhistického mnícha, aké je jeho najväčšie poznanie z rokov strávených v meditácii v jaskyni. Ten sa nakrátko zamyslel a povedal mu : “Ty neexistuješ”.
Hmota nie je taká hmotná, ako sme si dlho mysleli. Pre vedca sa hmota vždy považovala za akúsi ultimátnu vec, niečo, čo je statické a predvídateľné. Radi si predstavujeme priestor ako prázdny a hmotu ako pevnú. Makrosvet aj mikrosvet je však v podstate prázdny priestor. Ako hore, tak aj dole. Keď sa pozriete hore na oblohu, čo tam vidíte? Obrovský prázdny priestor, malé bodky – svietiace hviezdy a planéty pozostávajúce z hmoty. Najrozšírenejším prvkom vo vesmíre je vodík, tvorí asi 74% všetkej hmoty. Hélium tvorí ďalších 25% a kyslík necelé 1%. Všetky ostatné prvky sú pomerne zriedkavé. Kyslík tvorí okolo 46% zloženia hmoty zemskej kôry. Atóm vodíka tvorí približne 99,9999999999996 % prázdneho priestoru. Inými slovami, ak by atóm vodíka bol veľký ako Zem, protón v jeho strede by mal priemer asi 200 metrov. V porovnaní s veľkosťou Zeme je jadro doslova mikroskopické. To je mikrosvet a pohľadom na oblohu zistíte, že to nie je odlišné ani vo vesmírnom makrosvete. Ten sa tiež skladá prevažne z prázdneho priestoru.
Každý na svete sa skladá z ničoty. Aj keď to môže znieť pochmúrne, je to pravda. V skutočnosti každý človek, kto je momentálne na Zemi, všetkých 8 miliárd z nás, všetci by sme sa zmestili do malej miestnosti a to všetko preto, lebo sa skladáme (takmer) z ničoty. To, čo vnímame ako pevné predmety, ako sú stoly, stoličky, autá, dokonca aj seba, je v skutočnosti len veľký zhluk drobných čiastočiek oddelených prakticky nekonečnou ničotou. Táto absurdná pravda má všetko spoločné s atómami a silami Veľkého Mága, ktorý to drží všetko pokope.
Pred nejakým časom bol atóm považovaný za najmenšiu čiastočku hmoty, ktorá sa ďalej nedelila. Neskôr bolo zistené, že atóm pozostáva z pevného jadra a elektrónov, ktoré okolo neho obiehajú. Potom sa prišlo na to, že “pevné” jadro nie je až také pevné, pretože pozostáva z protónov (kladne nabitých) a neutrónov (bez náboja). Tým sa to však zďaleka neskončilo, pretože veda prišla na to, že aj protón je možné deliť. Protón sa skladá z kvarkov a gluónov,… a tak ďalej, tento príbeh delenia na menšie a menšie čiastočky sa zrejme ešte neskončil.
Čokoľvek, čo má hmotnosť a zaberá daný objem, je v základoch definované ako hmota. Všetko okolo nás je zložené z hmoty, ba čo viac, všetko okolo nás je hmota zložená z atómov. Atómy tvoria všetko, ale existujú aj veľmi, veľmi ďaleko od seba – a samotné atómy sú prázdnejšie ako hmota.
Atomárne jadro je plus a elektrón obiehajúci naokolo je mínus a neváži nič. Elektrón je ako márnostné nič, ktoré je negatívnym protikladom ku kladnej plnosti jadra ON. Elektrón okolo jadra atómu neobieha, ale sa na svojej obežnej dráhe vyskytuje, existuje na rôznych miestach okolo jadra súčasne, až pokiaľ sa neobjaví externý vplyv, vibrácia, narušenie, ktoré spôsobí, že sa z neurčitého stavu stane jasne určený stav. Elektrón zachytený pozorovateľom sa niekde nachádza, v nejakom určitom stave. Ten stav však nie je trvalým, pretože to je len okamžitá fotografia momentu. Potom už nastáva úplne iný moment a ten predchádzajúci sa už nikdy nezopakuje, pretože pri tom obrovskom množstve atómov a elektrónov, ktoré súvisia s nejakými kvantovými situáciami, sa jednoducho nemôže zopakovať.
Nikdy nevstúpiš do tej istej rieky. Pozorovanie mení výsledok pozorovaného javu. Keď človek, duša, pozoruje svoje vlastné Ja vo svojej celistvosti, včítane svojich karmických zápisov, keď spoznáva a pozoruje samého seba, svoje omyly, ako vznikali v situáciách z minulosti, keď pozoruje samého seba aj pri náprave svojich omylov, aby ich už neopakoval, tak môže zmeniť náhľad na to, ako sám seba vidí, ako ho iní vidia, a tým mení aj výsledok pozorovaného javu, aj samého seba a tým ovplyvňuje aj svoju realitu.
Keďže krabica je zamknutá a my zvonku nevieme, či sa rádioaktívna látka rozpadla a uvoľnila jed, nemôžeme povedať, či je Schrödingerova mačka mŕtva, alebo živá. Takže, kým neotvoríme krabicu, aby sme si boli istí výsledkom, mačka je mŕtva aj živá. Matematicky povedané, existuje 50% šanca, že mačka je mŕtva a 50% šanca, že mačka je nažive. Z hľadiska kvantovej mechaniky je schopnosť mačky nachádzať v nejednoznačnom stave živej aj mŕtvej, kým nie je pozorovaná (t. j. keď niekto otvorí krabicu), označovaná ako kvantová neurčitosť, alebo paradox pozorovateľa. Paradox hovorí, že udalosť, alebo pozorovateľ experimentu, ovplyvňuje jeho výsledok. V tomto prípade ktokoľvek, kto vykonáva tento hypotetický experiment, môže ovplyvniť, či mačka zostane v neznámom stave, alebo môže otvoriť krabicu a so 100% istotou bude vedieť, či je mačka mŕtva, alebo živá.
Experiment tiež poukazuje na to, kedy dochádza k rozlíšeniu možností. Cieľom experimentu je, aby sme si položili otázku, či je logické, aby pozorovanie vyvolalo odpoveď. Koniec koncov, nebola by mačka buď mŕtva, alebo živá, aj keby sme krabicu nikdy neotvorili? V kvantovej mechanike má pozorovateľ úlohu vo výsledkoch experimentu.
Videl niekto Najvyššieho Boha? Pravdepodobne nie, prejavy jeho Stvorenia však môžeme pozorovať na každom kroku; za predpokladu, že ich vedome vnímame, premýšľame o nich a ignorantsky ich neobchádzame. Takže aj keď ON nevidíme, môžeme vedome pozorovať Jeho prejavy, tie sú všade okolo nás a sú aj v nás. Závisí to však od vedomého pozorovateľa, od úrovne jeho vyspelosti, bdelosti a určitého úsilia. Existuje naša karma z dávnej minulosti, o ktorej nevieme? Podľa rovnakej logiky, ak môžeme pozorovať jej prejavy, tak zrejme nejaká existuje.
Signály od Boha sú nejednoznačné, ale sú takými len zdanlivo a za určitých okolností. Každý si v nich môže nájsť to svoje, ak ich okom Ducha vidí, pozoruje a vníma. Správu od Boha, alebo od svojho Ducha si môžete prečítať, môžete precítiť energiu, ktorá ju sprevádza, pocity, ktoré ju dopĺňajú a intuitívne si potvrdiť pravdivosť svojej interpretácie tejto správy. Je tu však veľa premenných. Správa môže byť podaná symbolicky, nacítenie energie (emočných) pocitov môže byť skreslené a falošné, vyššia intuícia môže byť zastretá, alebo nahradená nižšou intuíciou.
Kedy sa stáva signál od Boha jednoznačným? Poctivou poznávacou prácou na seba sa po nejakom čase blokády obmedzujúce čisté videnie Najvyššieho zmiernia a odstránia a potom, keď sa vnútorne stíšime, v tichosti prvotného hluku vnímame mysteriózne vyžarovanie odniekadiaľ z hĺbky vnútra vlastného Ja, aby sme ho potom nevedeli jednoznačne označiť. Jednoznačné vyjadrenie zostáva vo vnútri a navonok sa prejavuje nejednoznačne.
Na jednej strane je tu kvantová hádanka a z nej vyplývajúca ilúzia virtuálnej reality sveta a nášho pôsobenia v ňom; a na druhej strane je tu skutočná realita, ktorú každodenne zažívame v našich životoch. Čo z týchto dvoch stavov je pravda? Pravdivé sú oba, akokoľvek sú odlišné a protikladné. Ak sa príliš stotožníme s jedným vyhraneným stavom, tak by sa vedomej duši pozorujúcej samu seba mohlo stať, že jej nastane situácia, ktorou jej univerzum dá najavo, že tá druhá “realita” je “skutočnou” a je tu tiež.
Ak si budeme príliš nahovárať, že všetko okolo nás je virtuálna realita a herný simulátor, že svet nie je hmotný, možno sa nám dostane mierneho postrčenia, potkneme sa a narazíme hlavou o stĺp. Vtedy si celkom isto uvedomíme, že betón, okrem toho, že tu nie je a je nehmotný, je aj hmotný. Výpovede paradoxov Sveta ON je lepšie pozorovať, ako sa príliš ukotvovať v ich extrémoch.