Život je často ukrytý aj v maličkostiach. Všetky sny vyvierajú z jednej siete a všetky rieky ústia do jedného oceánu. Niekto sa plaví po rozbúrenom oceáne a možno ani nevie, kam ho jeho bárka zavedie; alebo stojí na hladine nehybného mora a nikam sa neposúva. Rieka života je snovou metaforou životnej cesty ľudskej duše v priebehu času, ktorý strávi na pozemskej pláni. Rieka vyviera z prameňa, ktorým je Zdroj všetkých vôd. Rieka sa nikdy nevracia ku svojmu prameňu, ale tečie do oceánu, kde sa raz stretnú vody všetkých riek.
Rieka života má dva brehy, západný a východný, inak povedané ľavý a pravý. Na západnom brehu slnko Pána Duchov zapadá a na východnom vychádza. Na ľavom brehu rieky žijú divoké kmene ľudožrútov, zatiaľ čo na pravom brehu žijú svetlé anjelské bytosti. Popri toku rieky, ktorý so stúpajúcou vzdialenosťou od svojho prameňa mohutnie, sa reliéf, flóra, fauna, aj bytosti žijúce na brehoch rieky môžu meniť. Aj rieka môže mať väčší spád, môže byť hlbšia a divokejšia, alebo aj široká a pokojná.
Čo je duša? Pozrite sa do zrkadla a uvidíte ju. Duša ste vy samotní, manifestovaní na trojrozmernej pozemskej pláni. Keď zomriete, tak sa vaše pozemské telo v prach obráti a duša manifestovaná na astrálnej pláni sa prestane prejavovať v hustej hmote a začne sa vedomím prejavovať v astrálnom svete, tam, kde podľa univerzálnej spravodlivosti patrí.
Ľudská duša sa plaví na svojom kanoe po rieke života, nie je však sama, pretože má svojho Sprievodcu, ktorý sedí vzadu, sem-tam začrie veslom a zakormidluje. Človek je vpredu, díva sa po okolí a vesluje, niekedy viac zaberá na jednu zo strán a tým sa približuje k niektorému z brehov. Ak sa priblíži viac k západnému brehu, riskuje, že po ňom budú strieľať otrávené šípy tam žijúci ľudožrúti a ak na tom brehu nebodaj vystúpi, tak riskuje, že si ho dajú na večeru.
Na západnom brehu je plno, je tam nátresk, hurhaj, sú tam davy kanibalov, zločinných mafiánov a zombíkov bez mozgu. Na východnom brehu je čisto a pomerne prázdno, nie je tam až tak veľa anjelských bytostí, o to sú však mocnejšie.
Ak sa niekto snaží priblížiť k východnému brehu a chcel by vystúpiť do tejto oázy pokoja a mieru, tak ho pravdepodobne tam žijúci anjeli odporučia naspäť na rieku, pretože duša ešte nie je dosť čistá a vyspelá, aby tam mohla s nimi bývať. A zrejme to ani nie je účelom, pretože platí aj to, že cesta je cieľom.
Niekoho by mohlo napadnúť postaviť cez rieku most. To však zrejme nie je celkom dobrý nápad, pretože prvé, čo by kanibali zo západu urobili je, že by sa snažili vtrhnúť na východ a zožrať a zničiť všetko, čo tam je. Anjeli z východného brehu by sa na západný breh príliš nedomáhali, iba ak by tam chceli na moment nazrieť, aby videli, čo tam je.
Je to podobné, ako keď sa pozemský západný svet reprezentovaný USA a západnou Európou neustále snaží vyrabovať a zničiť východný slovanský svet reprezentovaný Ruskom. To však vôbec neznamená, že východný svet je ideálom, pretože v dnešnej dobe je to poriadne pomiešané a je v tom zmätok. Je to len symbolické prirovnanie z dávnych čias, kde staré mýty lepšie zobrazovali hranice medzi dobrom a zlom, ktoré boli v porovnaní s dneškom jasnejšie. Napokon, zmätok súčasnej doby je dôsledkom evolúcie duší zúčastňujúcich sa na pozemskom Vývojovom a Poznávacom Cykle, ktorý má svoj začiatok aj koniec. Nakoniec sa to zrejme nejako urovná, spôsob a výsledok finálneho vyrovnania a odstránenia prílišného zmätku od dávnych čias naznačujú mnohé proroctvá starovekých aj novodobých prorokov. Aj v tomto vládne zmätok a mnohé proroctvá sú vzájomne protirečivé, alebo sa ukázali ako nepresné, zmätočné, alebo rovno nepravdivé.
Premostiť západ s východom je ako prepojiť záporný a kladný prúd, čoho výsledkom bude skrat, dym, vyhodenie poistiek a niečo prestane fungovať. Keď sa anjeli prepoja s kanibalmi, niečo veľké sa pokazí. Veľa zákonitostí z nebeského sveta sa odráža na pozemskej pláni.
Rieka Života
Duša plaviaca sa po rieke života by si mala byť vedomá toho, ktorí ľudia na jej ceste patria ku kanibalom a budú sa ju snažiť obrať o energiu; a ktorí ľudia sú jej nápomocní a budú ju navigovať na plavbu tak, aby úspešne dosiahla cieľový prístav. Nič však nie je čierno biele, je tu veľa farebných odtieňov a preto aj brehy rieky sú len simuláciou vedúcou k pochopeniu stavu veci. Nie je možné žiť súčasne na dvoch brehoch. Ani brehy nemusia byť vždy pevne ohraničené, môžu sa tam vyskytnúť aj plytčiny, bažiny, pohyblivé piesky a poloostrovy. Sme buď na východnej strane, ktorá hoci aj mierne, ale dlhodobo prevažuje, alebo sme na západnej, ak táto tvorí majoritu vedomia duše. Utiecť od kanibalov nie je jednoduché, pokiaľ to je vôbec možné; a preplávať rieku na vlastnú päsť môže byť takisto náročné.
Duša má aj Ego a pokiaľ ho nebude zvládať, tak sa môže stať, že nebude počúvať napomínania svojho Sprievodcu – Ducha a bude veslovať naspäť proti prúdu. Možno ju k tomu primäjú spomienky na niečo (zdanlivo) príjemné, k čomu by sa rada vrátila, alebo na to, že tam kdesi v minulosti bolo niečo jednoduchšie. Plavba proti prúdu je náročná a Duch pre ňu nemusí mať nekonečne veľa pochopenia a ani trpezlivosti. Ak je duša príliš dlho protivná a nechce prijímať rady od svojho Ducha, ktorý ju spoľahlivo vedie po úskaliach a perejách rieky, tak sa Duch možno od nej odvráti a nechá ju tak. Duch je napokon tiež mocná poznávacia bytosť a protivenstvo človeka, alebo jeho neustále odmietanie, ho napokon môže prestať baviť. Duch vás opustí a potom vás bude len z diaľky sporadicky a občas aj znudene, či otrávene sledovať.
Duša sa potom unaví veslovaním proti prúdu, prípadne narazí na skalu, udrie si hlavu, alebo sa poriadne vymácha v studenej vode. Prípadne ju pohryzie nejaký krokodíl žijúci v rieke. Aj také veci sa dejú. Alebo vystúpi na západnom brehu a tam je zrejmé, čo ju medzi zombíkmi čaká.
Snáď je takéto prirovnanie jasné. Rieka sa často vyskytuje v snoch a to je jeden z možných výkladov, ktorý vám môže pomôcť vylúštiť, čo takýto sen znamená. Aj keď život je len tieňom našich snov, snívajme a nechajme sa ním viesť Veľkým Duchom. Rieka života je potom Duchovnou cestou.
Pre nás ako dušu je prospešné počúvať nápovedu svojho Ducha, svojho Sprievodcu, ktorý nás naviguje v snoch, vašou intuíciou, ale aj prostredníctvom ľudských pomocníkov Veľkého Ducha. My ako Duša musíme byť schopní rozlíšiť, ktorý človek má aké úmysly a akú úroveň čistoty poznania nám prináša. Na to musíme používať svoj Rozum, Cit a Intuíciu.
Ak má naša duša silné Ego, tak sa nás entity, ktoré Ego využívajú ako svoju vstupnú bránu, budú snažiť manipulovať, zahmlievať našu pamäť a rozum, znižovať úroveň nášho poznania a držať nás v stagnácii a stereotype. Zámerom temnej strany je držať nás v tme a tamtí robia všetko možné preto, aby zamedzili nášmu poznaniu. Budú sa snažiť dostať našu dušu na západný breh, kde by sme napokon zostali, budeme tam stagnovať a tamojší budú chcieť zožrať našu energiu, až pokiaľ sa z nás nestane ďalší zombík, bažiaci po energii okoloidúcich pocestných, plaviacich sa po rieke svojich životov.
Zámerom Ducha je, aby sme sa s ním plavili po rieke života, ktorá je aj riekou poznania, pretože každá duša je aj poznávacou jednotkou pre Najvyššieho Pána a Pána Duchov. Ak ste nápomocní (svojmu) poznaniu, tak aj univerzum a vesmír vám budú naklonení a budú vám vychádzať v ústrety, pretože “Veľký Duch je vo všetkých veciach, je vo vzduchu, ktorý dýchame, Veľký Duch je náš Otec, a Zem je naša Matka.”
Rieka Smrti
Rieka života má dva brehy: západný a východný. Na západnom brehu rieky však okrem kanibalov, zločincov a zombíkov prebývajú aj ľudské duše, ktoré v aktuálnom pozemskom živote príliš podliehajú matérii, uprednostňujú ilúziu materiálneho sveta a zanechali svoju božskú prítomnosť, pretože ju považovali za nepodstatnú. Hmota v jej rôznych podobách a ich vzťahy k nej sa stali ich bohom.
Voľakedy dávno sa aj tieto ľudské duše plavili na Rieke života. Potom však prestali počúvať svojho Ducha, ktorý ich viedol cestou tvorivého poznania. Uprednostnili svoje Ego, plavili sa proti prúdu rieky a ich Duch sa od nich odklonil. Duch Milosti sa od nich vzdialil, veď načo by do nekonečna napomínal niekoho, kto o to dlhodobo neprejavuje záujem. To platí aj tu na Zemi. Veľký Duch Milosti odišiel a namiesto neho sa napratal Duch Márnosti, ktorý má mnoho tvárí.
Vývoj týchto duší stagnoval, pretože Duch Márnosti ich nikam nevedie, len do zatratenia. Duše sa motali po rieke sem a tam, až kým nevystúpili na západnom brehu rieky, tam sa im páčilo a tam aj zostali. Keď duše stagnujú, tak sa nevyvíjajú a zostanú trčať na západnom brehu Rieky života. Tak je to aj tu na Zemi. Lenivé a povrchné duše si užívajú, alebo žijú v stereotype dokola sa opakujúcich tém a nikam nevedúcich životných situácií a ani za nič sa nechcú nechať viesť svojim pravým Ja.
Náplňou plavby po Rieke života je v súčasnom období poznanie; duše sú vedené k tomu, aby spoznali a napravili svoje závadné konania, ktoré zapríčinili ich karmu. Sú vedené k tomu, aby sa týmto spôsobom zbavili temnôt, ktoré majú vo svojom Ja. Ak to odmietajú, tak im ich temnoty zostanú a tým sa zaraďujú medzi ostatné bytosti, Tieňe prebývajúce na západnom brehu Rieky života.
Duše zo západného brehu sa neustále chcú dostať na opačný breh rieky oplývajúci hojnosťou milostnej energie, breh, kde prebývajú svetlí anjeli. Prekročenia rieky sa týmto dušiam napokon dostane, ale iným spôsobom, ako by si to predstavovali.
Keď duše zo západného brehu rieky opustia svoje fyzické telá, tak ich vlastné temnoty privedú k tomu, aby Rieku prekročili. Temné sa k temnému prikláňa a tak Rieku prekročia, avšak na jej odvrátenej strane a tou je Rieka Styx. Tak ako minca má dve strany, tak aj rieka má dve strany. Horná strana je Rieka Života a spodná strana je Rieka Smrti Styx.
„Netlačte na rieku, potečie. Netlačte na lásku, porastie. Keď sa stretnú dve rieky, sú neoddeliteľné ako dve telá s jednou dušou. Tak isto, ako rieka tečie, nikdy ťa nenechám ísť.”
Temné duše opovrhli Bohom, pretože si našli iného boha a tým je Márnosť. Boh oplýva láskou a Márnosť oplýva hnevom a nenávisťou. Takže Boh tie duše nenechá ísť, len ich presmeruje na iného boha, takého, akého vo svojich životoch uprednostňovali. Márnosť má rôzne podoby a odtiene. Čo znamená meno Styx? Či už ide o bohyňu, alebo rieku, Styx sa doslova prekladá ako „nenávisť“ alebo „nenávistný“. V niektorých príbehoch je voda rieky Styx jedovatá, je prejavovaná ako hlboká, hrozivá temnota a ponurosť.
Staroveké kultúry boli fascinované smrťou, takže rieka Styx, ktorá oddeľovala živých od mŕtvych v podsvetí, hrala v gréckej mytológii dôležitú úlohu. Cháron je prievozník, ktorý prevážal mŕtvych cez rieku Styx na protiľahlý breh a tým je podsvetie. Cháron bol synom Nyx, bohyne noci, a Erebusa, boha temnoty. Jeho účelom v podsvetí bolo preniesť mŕtvych cez rieku do akejkoľvek oblasti podsvetia, kam mali ísť (Tatarus pre “zlých”, alebo Elysium pre “dobrých”). Cháron bol zvyčajne zobrazovaný ako človek podobný človeku, ale niekedy bol zobrazovaný ako démon alebo monštrum.
Tartarus bol v starovekom Grécku boh rovnomennej bezodnej priepasti večnej tmy. Bola to priepasť, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí, aby v nekonečných mukách pykali za svoje viny. Elyzejské polia, nazývané aj Elysium, sú v gréckej mytológii a náboženstve miestom posledného odpočinku duší hrdinských a cnostných.
Podsvetie, kde sa nachádzali duše mŕtvych, bolo ríšou Háda, boha mŕtvych. Aby sa zaistilo, že Cháron skutočne prenesie mŕtvych cez rieku, ľudia svojich mŕtvych pochovávali s Cháronovým symbolom a tým bola minca pochovaná s mŕtvymi ako platba Cháronovi za jeho trajektové služby. V starovekej gréckej kultúre sa minca dávala pod jazyk mŕtvych, alebo dve mince sa dávali na oči mŕtvych. Mnohí Gréci si mysleli, že ak mŕtvi nebudú pochovaní s platbou, ich duše nebudú prevezené na druhú stranu rieky Styx.
Cháron svoje povinnosti pri rieke sa často vykonával spolu s Hermesom, bohom poslov, ktorý ho sprevádzal, aby pomohol mŕtvym nájsť ich miesto určenia. Zatiaľ čo za prevoz mŕtvych cez rieku bol zodpovedný Cháron, grécka mytológia mala inú postavu, ktorá strážila podsvetie: Cerbera, trojhlavého démonického psa. Cerberus zabezpečil, aby nikto nevstúpil do podsvetia a ani ho neopustil bez Charona.