Bódhisattva v budhistickej terminológii znamená „prebudená, osvietená a vnútorne oslobodená bytosť“. Prebudenie však smeruje k tme, nie k svetlu. Nad týmto svetom žijú temní duchovia a tiež menej temní duchovia, ktorí sa zdajú byť pasívni. Pod týmto svetom sú astrálne príšery, ktoré sa niekedy prezliekajú za milujúce bytosti. Toto sa nestáva až tak často a nie nadlho, pretože na to vynakladajú veľa energie a keď im scenár klamu nevyjde, stratia ju. Na tomto svete sú miliardy ľudí. Veľký podiel z nich tvoria najmä klony, bezduché duše, satanisti a je zrejme len veľmi málo ľudí, ktorí sú už skutočne prebudení, alebo na ceste k prebudeniu. Keď sa hľadajúci prebudí do stavu Bódhisattvu, tak uvidí, čo tam je a to je tma. V prvom rade je to tma jeho vlastného Tieňa a všetkého, čo je k nemu pripútané a nejako s ním súvisí.
Budhistická odpoveď na zmysel života je, že sme tu, aby sme sa stali absolútne šťastnými prekonaním všetkých druhov výziev, rozvíjaním odolného a radostného života a otváraním cesty k šťastiu pre ostatných. Bódhisattvovia sa snažia cítiť súcit so všetkými ľuďmi a bytosťami, pomáhať im bez rozdielu, učiť ich a pomáhať im dosiahnuť prebudenie. Na prvý pohľad sa to môže zdať ako dobrá vec. Avšak v stave, keď je ľudstvo vo veľkom meradle posadnuté umelými duchmi a diablami rôznych farieb a typov, je pomoc takýmto ľuďom službou diablovi. Pomoc je im poskytovaná aj prostredníctvom padlých bódhisattvov, v ktorých vedomí prebývajú umelé sivé duchovné entity a prakticky tvoria ich Ja.
Tento svet ovládajú zlí duchovia. Tieto entity chcú človeka uspať, uspávať jeho vedomie sladkými sľubmi, omamnými hypnotickými sugesciami o nekonečnom šťastí, ktoré ho čaká, ak urobí to či ono. Skutočne prebudený človek s naštartovanou osvietenou mysľou a duchovným srdcom je pre zlých duchov nebezpečný, pretože takýto človek myslí kreatívne a nechytá sa každej lákavo vyzerajúcej návnady.
Vôľa a myseľ ľudí potichu formujú tento svet. Šťastie sprevádza nešťastie. Kliatba sprevádza Bódhisattvu. Skutočne osvietený človek pre Entity predstavuje hrozbu pre ich postavenie vládcov sveta mysle a emócií; Entity vtrhli do tohto sveta ako starovekí hackeri, strčili doň svoje káble a spojenia, naplnili ho jedom svojej nenávisti a kliatbami slov falošných učení. Prekliali pravých Bódhisattvov a nahradili ich falošnými Bódhisattvmi; niektorí z nich možno nepredstierali svoje duchovné prebudenie, ale naivne si mysleli, že stavy nirvány pokoja, mieru a šťastia sú toho skutočným príznakom.
Entity vrhajú na prebúdzajúcich sa bódhisattvov démonov, hladných astrálnych duchov, drsných mužských diablov a zdanlivo nežné ženské diablice. Diabol Mara, predstavujúci zosobnenie síl nepriateľských voči osvieteniu, ich vrhá na Budhu. Jednou rukou na neho vrhá armády démonov a druhou mu mentálne naznačuje možnosť obranu vo forme meditácie. Toto je činnosť ľavej a pravej ruky diabla. Nakoniec je Budha pred nepriazňou počasia ochránený obrovskou kobrou, ktorá nad ním rozprestiera svoj vejár. Táto scéna má veľkú symbolickú hodnotu z hľadiska toho, ako sa veci majú. Had symbolizuje diabla.
Samotný Budha predtým patril k hinduistickému kmeňu Anunnaki. Hoci bol človekom v pozemskom zmysle slova, Anunnaki boli tiež fyzickými ľuďmi, až kým na konci Atlantídy nepadli do podsvetia. Odvtedy tam boli a len zriedka sa vynorili. Naposledy to bolo pred niekoľkými tisíckami rokov. Budha, čo sa týka rozsahu jeho tieňa, pravdepodobne nebol najtemnejší zo všetkých; jeho vedomie sa nachádzalo niekde na hornom konci dolnej temnej polovice mentálno-astrálneho spektra.
Budha podľahol diablovi, ktorý ho napadol so svojimi démonmi tak, že sa ponoril do meditatívnej nirvány, čím si vybudoval pancier proti útočiacim emóciám a myšlienkam. Dal jasne najavo, že ich nechce, pravdepodobne bez toho, aby pochopil ich hlbší význam. Po ňom to dodnes opakujú stovky miliónov budhistov a ich podporovateľov po celom svete. Zdá sa, že sa im úspešne darí vyhýbať sa následkom svojej karmy a prejavom svojich tieňov. Astrálni duchovia sú z toho na nervy, pretože ich diabol prenasleduje, aby sa k budhistom dostali na kožu a budhisti sa tomu bránia napríklad meditáciou. Je to však boj proti márnosti a nedá sa vyhrať. Budhista, ktorý takto bojuje, sa sám stáva márnosťou a márnosť potom bojuje sama proti sebe; človek bojuje proti svojmu tieňu, pretože by radšej odmietol vedomie, že prejavený tieň by mu mohol priniesť nepríjemné poznanie o jeho vlastnej minulosti. Keď rôzne entity a astrálni duchovia útočia na budhistov, budhisti ich odháňajú voňavými bylinkami, cinkajú miskami, spievajú, zvonia zvonmi, trúbia na trúbky, točia modlitebné mlyny o život a opakujú tie isté mantry dookola. Pri tejto činnosti trávia pomerne značnú časť svojho života. Zvonivé zvuky s vysokými vibráciami sú pre niektorých astrálnych duchov nepríjemné, nemajú ich radi, ale nemyslím si, že na nich majú nejaký významný vplyv. Aj ja som si tým prešiel. Na chvíľu sa vzdialili, ale čoskoro sa vrátili späť. Človek by musel zvoniť zvonmi prakticky neustále, aby ich odohnal, a život by sa pomaly stal len neustálou obranou proti týmto entitám.
Modlitebné koleso budhistov je veľký zdobený valec, v ktorom je zrolovaný papier s tisíckami, alebo dokonca miliónmi manter. Keď sa rituálne otáča v smere hodinových ručičiek, tak „rozomelie“ pozitívnu energiu z mantier do okolia. Týmto spôsobom budhista rozomelie svoju vlastnú energiu a kúsok po kúsku ju odovzdáva nespokojným duchom. Tí ho potom na chvíľu nechajú na pokoji. Je to magický rituál, ktorý podľa Tibeťanov odstraňuje prekážky v svetskom a duchovnom živote a pomáha im dosiahnuť ich ciele. V skutočnosti niektoré prekážky odstraňuje a okamžite stavia nové. Tie mu zabránia v ďalšom rozvoji, pretože duchovia hladní po energii jej budú chcieť stále viac a viac, až kým mu nevezmú všetko. Odmietnutie poznania nie je bez následkov.
Prebúdzame sa do tmy a nie do svetla. Je to polnočné prebudenie sa do tmy vyjúcich vlkov, alebo do tmy o tretej ráno, keď Duch oznamuje spiacej duši správy o jej dávnych skutkoch a jej minulosť ožíva v spánku. Za všetkým stojí Duch, ktorý dáva svoje posolstvá najčastejšie v tme noci. Noc má svoju moc. Prichádzame ku svetlu, keď svitá, pretože pred svitaním je tma najväčšia. Neprichádzame k svetlu, keď si dáme hlavu pod vankúš a svietime si lampášom do očí. To je umelé „osvietenie“ a skončí, keď nám dôjde energia. Potom budeme oslabení a bezbranní, vydaní na milosť a nemilosť démonom noci.
Bodhisattvovia, ktorí mali dostatočný dar talentu a šírili márne učenia budhizmu, mali viac-menej pokoj od diablových entít. Poslúchli jeho rady, aby sa zbavili „zbytočného“ utrpenia myšlienok a emócií. Koniec koncov, konali prácu pre diabla a jeho oddaných služobníkov. Nechceli ich príliš rušiť, hoci si nemohli nechať odtrhnúť ruky a keď mali príležitosť, vrhli sa aj na nich. Diabli však radšej posielali démonov na tých bodhisattvov, ktorí sa chceli skutočne prebudiť, aj do temnoty, pretože to prijali ako nevyhnutnosť. Chceli vedieť, o čo ide a aký je ich vlastný podiel. Takýto postoj však musí byť motivovaný nielen dlhodobým zameraním, ale aj úprimnou túžbou po poznaní, bez vonkajšieho tlaku, bez vonkajšej motivácie duchovnými učeniami, náboženstvom alebo radami guruov.
Budhizmus určite obsahuje pozitívne aspekty, ale keď sa zmiešajú s manipulatívnymi, učenie ako celok sa znečistí. Nedajú sa od seba oddeliť, rovnako ako sa kalná voda nedá dostatočne vyčistiť bez dlhodobej filtrácie.