Falošný proces umelého vzostupu vedomia a jeho následného poklesnutia vytvára karmu, ktorá sa prejaví ako zablokované vedomie. Umelý vzostup je pokus o únik zo sféry nízkeho vedomia, ktoré je prejavované rôznymi formami Márnosti. Strach je jednou z tvárí prázdnoty Márnosti, je to Strach zo samotnej Márnosti a z neopísateľne hrôzyplnej tváre “bytosti”, ktorá sa za ňou skrýva. Keď niekto nechce vidieť skutočnú tvár Satana, ktorú vo svojich postojoch uprednostňuje, tak sa mu jeho Tvár skryje za pôsobivé reklamné pozlátko. To však bezduchému človeku nevadí a tak ho “preskočí” a potom sa mu začne v jeho psychike ukazovať to, čo nasleduje za tým falošným obalom a to je Márnosť.
Márnosť je protikladom ON, je to pocit zbytočnosti všetkého, čo človek má a to je jeho vlastná vnútorná prázdnota, spôsobená oprostením sa od ON. Za psychickými stavmi Márnosti je ich prvotná príčina a tou je úbytok Božskej podstaty, ktorú človek voľakedy mal. Prepadá sa do psychickej hlbočiny, je na postupnej ceste do Zatratenia a negatívne pocity sú toho príznakom. Márnosť má viaceré tváre. Prejavujú sa ako úzkosť, depresia, psychická únava, vyhorenie, vyhasnutie, hlbočina beznádeje zbytočnosti a nezmyselnosti všetkého, bezcennosť, panická nočná absolútna hrôza z neznámeho a ďalšie. Sú to stavy vedomia, ukotveného na nízkej piatej dimenzii a to sa u ľudí citeľne prejavuje v ich astrálnom tele, v podobe negatívnych pocitov a emócií. Ľudia sa pochopiteľne budú chcieť svojej negativity zbaviť a to väčšinou s cieľom dosiahnuť príjemnejší pocitový stav, bez ohľadu na to, že na prvotnú príčinu problému neprišli a nevyriešili ju. A tak namiesto problému budú riešiť len jeho symptóm. Budú sa vedome, alebo nevedome snažiť uniknúť od pocitov manifestovaných na nízkej piatej úrovne bytia.
Prvou voľbou odstránenia negatívnych psychických stavov bývajú antidepresíva a antipsychotiká, ktoré (dočasne) zmierňujú niektoré symptómy. Človeku je potom nepríjemný pocitový stav nahradený príjemnejším, alebo ho chemické lieky oblbnú tak, že ani nevie, či má pocit príjemný, nepríjemný, alebo či vôbec nejaký pocit má. Tabletky zmierňujú symptómy a budujú na sebe závislosť. Človek potom bez nich v mnohých prípadoch nemôže dlhodobo existovať bez toho, aby sa mu problémy nevrátili, ba čo viac, nezhoršili. Je to znamením toho, že takéto riešenie je dočasné a umelé vyzdvihnutie pocitov spôsobí ich nasledovný pád nadol. Problémy majú tendenciu opakovať sa; pravé riešenie by zmiernilo, alebo odstránilo psychické ťažoby natrvalo.
Keď ľudia intuitívne cítia, že im niečo dôležité v živote chýba, že s nimi niečo nie je v poriadku, čosi na nich zvnútra tlačí, nevedia čo to je a čoho sa majú chytiť. Vyhľadajú si nejaké aktivity, ktoré by ich pocitovo vyzdvihli nahor do príjemnejších sfér. Nemusia mať vyslovene depresívne pocity, môže ísť o intuitívny pocit, že majú niečo vo svojom Ja, čoho by sa mali zbaviť, alebo že im naopak niečo chýba. Tak sa snažia niečo nájsť a sami presne nevedia, čo by to malo byť, alebo to nazývajú nejakými zástupnými menami. Obrátia sa na riešenia, ktoré sú ponúkané na trhu s náboženskými skupinami, ezoterickými školami, sektami, terapeutickými seansami, mágiou, šamanizmom a podobne.
Za všetkým stoja dva hlavné dôvody:
Prvým býva vysokovibračná túžba nájsť svoje pravé Ja a zistiť, čo je zmyslom života a poslaním duše; zistiť príčiny svojich životných obtiaží a nepriaznivých, mimoriadnych, zvláštnych psychických stavov. Túžba je sprevádzaná určitým odovzdaním sa Bohu, „nech sa deje, čo sa má, ja si prajem zistiť a spoznať svoje Ja, akékoľvek je a čokoľvek sa mi udeje„. Toto oprorokovanie je viac vyžarovaním, ako slovným vyjadrením.
Druhým dôvodom býva utajená nízkovibračná túžba po spasení a záchrane duše, ktorá je zaťažená nevyriešenou karmou. Želanie je typizované napríklad takto: „budem skúšať všetko možné, čo by mohlo zabrať, na odstránenie mojich ťažkostí (na vyčistenie mojej karmy). Ešteže je naporúdzi toľko metód a možností. Musím nájsť nejaký spôsob, ako na to, alebo niekoho, kto by mi pomohol a odstránil mi moje (karmické) nepríjemnosti„. Toto oprorokovanie je viac myšlienkovým (slovným) vyjadrením, ako vyžarovaním.
Ak sa to hľadajúcim pomocou niektorého z umelých spôsobov podarí nájsť, tak sa hore dlho nezdržia. Zakrátko sa znovu spustia nadol a proces budú opakovať, alebo si nájdu nejakú inú techniku. Nahor si svoje vedomie pozdvihnú tak, že sa budú venovať činnostiam, ktoré by im poskytli duševný pocit bezpečia, nádeje budúceho spasenia, celkový pocit, že niečo pre seba robia, že sú duchovnejší, čistejší a že vzostúpili nahor a ich hriechy sú im odpúšťané. V reále sa vzostup neudeje, pretože je to viacmenej celé o tom, že budú mať príjemné pocity, že sú na tom lepšie, ako predtým. Inak sa u nich nezmení nič. Ľudia tak mimo poznania len zakryli temnotu, ktorá sa v nich skrýva a prejavuje sa nízkymi emóciami.
Vyhľadávajú náhradné umelé riešenia, obracajú sa k vyššej moci, bytosti a niečo od nej chcú. Zaklínajú, očisťujú sa mágiou, rituálom a slovom, v nádeji, že si niečo vymodlia od nejakej vyššej bytosti. Je to záležitosť do určitej miery aj módna, keď už komunikácia s anjelmi a svätými nie je až tak v móde, tak príde na rad napríklad kvantovanie. Ľudia stratili vieru v Boha a to najmä v poslednej dobe. Viera v Boha je tiež len barličkou, je to umelé napratanie súboru presvedčení do svojho mentálneho priestoru. Človek ak presvedčeniam uverí, tak nahradí prázdnotu vo svojom vnútri umelou sklenou vatou spletitých vlákien myšlienkových vzorcov, ktoré ho zaplnia tiež prázdnotou. Medzi tenkými vláknami vaty totiž nie je nič, len prázdnota. Je to podobenstvo: sklená vata izoluje dušu od Ducha. Cez kremíkové vlákna sklenej vaty sa preháňajú informačné pakety mentálnych entít, ktoré zapĺňajú umelo pozdvihnuté vedomie myšlienkovo-pocitovým balastom a ďalšími návnadami.
Podobenstvom je vezenie sa nahor na lyžiarskom vleku. Pripomína to ľudí, ktorí sa nechajú pohodlne vytiahnuť na vrch kopca; chcú dostať svoje vedomie do vyššej úrovne, kam by sa vlastnými silami neboli schopní dostať, alebo sa im jednoducho nechce. Zavesia sa na vlečné lano, ktoré je namastené kolomažou Diabla a tak si zašpinia odev aj ruky. Spomienka na prevzatie pomoci od pomocníkov Diabla zostane nalepená na karmickom odeve. Keď sa vyvezú nahor, tak odtiaľ je pekný výhľad na široko-ďaleko a k tomu sa im pridá povznesený pocit z výšky a z bytia na vrchole. Trvá to pomerne krátko, pretože nevydržia svoje vnútorné nutkania a spustia sa dole svahom, aby si užili tú adrenalínovú jazdu a potom si to zopakovali znovu a znovu, výťah nahor a spustenie nadol. Umelé pozdvihnutia vedomia sa musia opakovať, pretože je to ópium, ktoré prestane účinkovať, je to parfum, ktorý vyprchá. Trvalé je pravdivé poznanie ON a to si vyžaduje čas, námahu a trpezlivosť.
Na pozemskej úrovni sa za vlek platí peniazmi. Kto ich nemá, toho vlek nevytiahne. Na vyšších úrovniach však peniaze nie sú a univerzálnym platidlom je tam milostná “energia”. Ak sa chce duša dostať nahor vôľou svojho Ega, tak musí zaplatiť svojou milostnou “energiou”, ak vôbec nejakú má. Keď ju už dávno minula na nejaké márnosti, tak čerpá z úveru. Nahor sa nechávajú umelo vytiahnuť najmä vývojovo zaostalé, lenivé a apaticky neschopné duše, ktoré oplývajú len prázdnou márnostnou “energiou”. Tá však vo svete diabla nie je cenená, pretože jej tam je všade plno. Povaľuje sa naokolo a je usídlená aj v telách padlých duší.
Ľudia mali potrebu veriť v niečo, čo by im poskytlo nádej svetlých zajtrajškov, v dobrého a spravodlivého boha, ktorý im pomôže, keď budú v tvŕdzi. Spoločensky potrebné boli aj pravidlá, ktoré by ustanovili prijateľné okolnosti, za ktorých bude duša oslobodená od tyranie tmavých pocitov a emócií obáv, pochybností a strachu zo smrti. Náboženské tézy cez ústa cirkvi ľuďom oznámili, že budú spasení, za podmienky, že sa od cirkvi neodlúčia a že sa budú riadiť jej ustanoveniami a pravidlami. Veriaci im uverili a čím pevnejšie im uverili, tým silnejší opiát dostali a tým viac nepríjemných pocitov im bolo utlmených. Veľmi silná viera je fanatizmus.
Náboženstvo je opiát. Je to extrakt vytlačený z nezrelej makovice človeka, ktorý ho voľakedy dávno vymyslel. Ľudstvo bolo postihnuté strachom zo smrti, spôsobenej prirodzeným koncom svojho života, násilím, či prírodnými katastrofami. Motiváciou prvých náboženstiev bolo vytvoriť niečo, čo by slúžilo ako psychická barlička pre ľudí, postihnutých podvedomým strachom z neznáma vlastnej budúcnosti a zo záhrobného sveta. Neskôr sa k tomu pridala potreba vládcov manipulovať masy a využívať ich vieru ako motiváciu na rôzne nekalé skutky, konané podľa príkazu boha.
Idea spočíva v tom, že ľudia majú platiť za náboženské služby svojou energiou. Tá energia nie je energiou vo fyzickom zmysle, spočívajúcou v tom, že človek vyšiel z chrámu vyšťavený. To by mu bolo podozrivé a viac by sa tam neukázal. Energia poskytnutá človekom spočíva v tom, že sa riadi tým, čo mu bolo v chráme/kostole povedané, alebo prikázané. Jeho postoje, skutky a rozhodnutia boli nasmerované v zmysle náboženskej, alebo ezoterickej ideológie, podľa ich zjavných cieľov a skrytých zámerov tvorcov. Bolo to niečo ako presunutie životnej energie človeka nabok, bola to jej rezervácia pre účely toho, čomu človek uveril a čím sa potom riadil. Je to ako presmerovanie kinetickej energie auta idúceho po ceste na odbočku.
Keď ide niekto ku psychoanalytikovi na terapiu a ľahne si uňho na gauč, aby sa mu vyspovedal zo svojich ťažkostí a aby sa mu uľavilo, tiež si za to zaplatí, v tomto prípade peniazmi. Podľa toho, ako sa mu liečenie vyvinie, zostane buď odkázaný na ďalšie sedenia, alebo sa mu stav zhorší a bude po ponúknutá liečba psychofarmakami, hospitalizácia, elektrošoky, alebo lobotómia mozgu. Väčšine sa však po psychoterapii uľaví, pretože vyspovedanie sa terapeutovi je tiež barlička, o ktorú sa dá oprieť a človek môže dospieť aj k nejakému poznaniu, ktoré ho zčasti uvoľní zo zovretia stresov a depresií a možno mu aj pomôže napraviť niektoré chyby, ktorých sa dopúšťa. Podobne je to s náboženstvom, ktoré človeku poskytuje prísľub spasenia a budúceho oslobodenia zo žalára životov plných utrpenia a zovretia temnotou. Náboženstvo je ako ópium. Ľudia si ním sami zapracú vedomie a modlením sa snažia zbaviť následkov svojej karmy, ale aj nespravodlivých prejavov falošnej kamy, vzniknutých pôsobením zlých duchov.
Do náboženstva sú ľudia vťahovaní od útleho detstva, vštepujú do nich návyky a učenia. Dali ich pokrstiť ako malé deti a nikto sa ich nepýtal, či to tak chcú. Taký je náboženský proces, deje sa nasilu. Veď kto by k cirkvi pristúpil v pokročilom veku, ak by k tomu nebol od malička vedený rodinou? Zrejme málokto premýšľajúci by sa na to dal. Možno niekto trpiaci veľkou traumou, pocitmi viny, alebo hľadajúci útechu. V církvi ju možno nájde a nechá si zastrieť vedomie ópiom falošnej lásky božej (Ježišovou, Pannou Máriou a pod.), namiesto toho, aby hľadal Svetlo v Temnote svojho Tieňa.
Nie je všetko čierne, alebo biele. Aj umelé spôsoby, psychologické, alebo náboženské, obzvlášť ak je človek vnímavý a otvorený, môžu uňho naštartovať procesy, ktoré môžu zapáliť jeho duchovno a ukázať mu cestu k skutočnému pozdvihnutiu jeho vedomia. Ak je človek neuvažujúcim tupým konzumentom náboženských, alebo iných podobne zameraných praktík, tak ho to zrejme bude duchovne okliešťovať a vťahovať hlbšie do súkolia ilúzie falošného boha. Namiesto odstránenia úzkosti z nedostatku ON (Skutočného Boha) mu poskytne len prázdny pocit falošnej náhražky boha.