Človek je často temnými silami, s ktorými sa voľakedy spriahol, poznačený aj s presahom do ďalších životov. Alebo sa temné sily spriahli s ním, pretože falošní “bohovia”, mimozemšťania a rôzne entity neprestajne pchajú svoje špinavé rypáky do pozemských záležitostí a do diania ľudských životov.
“Vor v zákoně“ je formálny a špeciálny status „zločineckej autority“, profesionálneho zločinca, ktorý má medzi ostatnými členmi elitné postavenie v prostredí organizovaného zločinu a nápravných zariadení a ktorý má neformálnu právomoc nad členmi s nižším postavením. Výraz vor (zlodej v zákone) má v ruštine dva odlišné významy: „legalizovaný zlodej“ a „zlodej, ktorý je zákonom“. Každý nový zlodej je vyrobený a preverený, doslova „korunovaný“ muž, s príslušnými rituálmi a tetovaniami, na základe konsenzu niekoľkých iných Vorov. Vor kultúra je neoddeliteľná od väzenského organizovaného zločinu: iba opakovane väznení odsúdení majú nárok na status Vor.
Je ťažké ísť dnes kamkoľvek a to najmä teraz v lete bez toho, aby ste nestretli potetovaných ľudí. Voľakedy bolo zvykom očakávať, že tetovania možno vidieť len na námorníkoch a rockeroch, no v poslednej dobe sa stali prijateľnejšou formou sebavyjadrenia. Tetovania po tisíce rokov slúžili ako znaky náboženského presvedčenia, vojenského, alebo väzenského postavenia, vyznania lásky, symbolu postavenia a dokonca aj formy trestu.
Navonok sa zdá, že tetovania sú pre mnohých len módnym spôsobom, ako sa vyjadriť. Pre mnohých však môže byť tetovanie aj zmysluplným spôsobom, ako potvrdiť svoju duchovnú pravdu na čistom plátne svojej kože. Môžu byť vizuálnou reprezentáciou ich presvedčení; môžu byť pripomienkou, aby sa nadýchli svojou tetovanou kožou a boli viac prítomní v duchu svojich tetovaní; alebo im obrazy na koži slúžia ako dokumentácia ich dôležitých životných ponaučení a udalostí. Niekto môže svojimi tetovaniami odkazovať na svoj vzťah ku kreativite a umeniu, alebo k celebritám, ktoré uznáva. Navonok sa to nemusí zdať spirituálne.
Tetovania môžu rozprávať aj príbehy rôznych kapitol života; tetovania môžu byť aj spomienkami, pripomienkami, vizuálnymi afirmáciami, ktoré pritiahnu pozornosť tam, kde je to želané. Tetovanie môže ľuďom pomôcť mať lepší pocit zo seba a svojho tela, pretože sa navonok zadefinovali; odkryli sa a tým pretlak vnútornej pravdy vyfučí navonok. Môže im tiež poskytnúť pocit spolupatričnosti s ľuďmi, ktorí majú podobné tetovania. Tetovania teda môžu “prázdnemu” človeku prideliť pocit príslušnosti, že niekam patrí, do komunity, ktorú tetovanie symbolizuje. Dáva najavo svoje hodnoty navonok, pretože vo vnútri nemusia byť dosť silné; alebo sú vnútorné hodnoty také silné, že sa navonok prejavia ako “extrémne” vytetované témy. Toto sú však len prvé a povrchné vysvetlenia príčin tetovania.
Dnes je tetovaní omnoho viac, ako v minulosti. Nie je to však preto, lebo ľudia sa zmenili, alebo sa zhoršili. Boli takí v podstate aj predtým, len teraz sú na masový rozvoj tetovania vytvorené podmienky. Tetovanie sa stalo spoločensky prijateľným, podobne ako aj iné témy, ktoré boli predtým tabuizované. Tetovacie štúdiá a technológie sa rozsypali ako huby po daždi.
Tetovanie je jedným z vonkajších prejavov vnútra človeka, jeho neprejaveného Ja. Môže to byť tiež klamlivé, pretože niekto vo vnútri môže byť čierny a nahnilý, ale vôbec nemusí byť tetovaný. Na druhej strane, niekto si môže nechať vytetovať niečo temné z rozmaru, alebo pochabosti; teda aj bez toho, aby na to mal nejaký skutočný vnútorný dôvod. Môže to byť spôsobené aj momentálnou psychickou indispozíciou, alebo emočnou situáciou; človek sa potom neskôr môže cítiť poznačený a bude ľutovať svoje pochybenie. V každom prípade sú vytetované obrazy a symboly indikáciou vnútorného stavu človeka, sú symptómom, aj v súvislosti s inými známkami správania. Tetovaniami človek oznamuje ostatným, s kým majú dočinenia a do akej skupiny patrí a najmä aké duchovné bytosti, alebo entity, pôsobia na jeho vedomie.
Ďalším aspektom tetovania je, že ho môžeme prirovnať aj k označovaniu dobytka. Dobytok býva označovaný viditeľnou značkou, symbolom svojho majiteľa. Značka sa vypaľuje žeravým železom, štítkom (piercingom) na uchu, nezmazateľnou farbou na viditeľnom mieste, alebo po novom RFID čipom. Takto je jasné, komu dobytok patrí. Piercingom označovali v starovekej Mezopotámii otrokov, alebo ľudí, ktorí mali “špecifické” postavenie v spoločnosti.
Tetovaniami človek dáva najavo komu patrí, kto je pánom jeho vedomia; ako keď sa toxíny v organizme prejavia vysypaním vyrážkou. Závisí to aj od tém tetovania a od osobnosti duše. Čo je vo vnútri, to sa dostane navonok. Sám človek si to označenie zvolí, je to tetovanie, ktoré sa dá ťažko odstrániť. Aj po jeho vyšmirgľovaní tam zostane známka, jazva spomienky na niečo, čo sa človek vlastným úsilím snažil odstrániť, aby to nebolo vidieť.
Tetovaním sa vyplaví zvnútra Tieňa duše to, čo tam je. To, čo sa človeku intuitívne páči a čím by chcel byť. Nízka dominantná myšlienkovo-pocitová predstava, ktorá je mysľou archónskeho vládcu mnohých duší, človeku napovie, čo má vo svojom neprejavenom vnútri a spolurozhoduje vedomím človeka o tom, ktorý obraz, alebo symbol je najvhodnejší si nechať vytetovať. Vnútorné Ja je neprejavené skutkami najmä preto, lebo spoločenská morálka, zákony, nánosy výchovy, vzdelávania a kultúrne okolie človeka mu bránia, aby sa prejavil aj skutkami, nielen obrazmi v nahote svojej kože. Keď však nastanú vhodné okolnosti, zmení sa spoločenská, alebo osobná psychická situácia, tak archónsky plaz vycíti, že sa môže prejaviť vo svojej plnej zvrátenosti. Bude sa snažiť napratať do človeka také myšlienkovo-emočné podnety, aby konal tak, ako to Diabol pripojený na temnoty vo vnútri ľudskej duše chce, aj v súlade s tým, čo má vytetované na svojej koži. Potom vidíte, ako tetovaní nacistickí ukrajinskí vojaci činia zverstvá voči civilistom, ale aj voči svojim vlastným spolubojovníkom. Je im to úplne jedno, hlavne že vykonávajú vôľu fašistického mentálneho astrálneho predátora, ktorý ovláda ich vedomie. Tetovania sú obrazy a symboly. Sú označením duchovnej príslušnosti človeka, sú opečiatkovaním človeka symbolom, alebo podobizňou bytosti/entity, alebo spirituálneho aspektu, ktorú obraz, alebo vytetované slovo reprezentuje. Človek si ich sám spôsobí, sám seba označí, kým je.
Dajme tomu, že si nejaká osoba nechá vytetovať na chrbát okrídlenú egyptskú bohyňu – anunnackú mimozemšťanku. Do stredu, na miesto medzi krčnou a srdcovou čakrou; vedome zvolené umiestnenie môže mať tiež svoj význam. Možno to urobí intuitívne, bez veľkého premýšľania, keď jej vedomie hada našepká, že tak to je správne. Alebo to urobí s určitým zámerom, cielene, pretože tuší, prečo si vybrala práve tú konkrétnu bohyňu. Možno jej tá osoba podliehala v dávnej minulosti, mala s ňou niečo spoločné a v tomto živote dáva tetovaním najavo, že tej bohyni znovu patrí a že jej bude (znovu) slúžiť a vykonávať jej zámery. Možno jej zámery povrchne pozná, alebo ich radšej nechce v plnosti spoznať. Možno si tá osoba vo svojej naivite myslí, že tá bohyňa bude slúžiť jej.
Tetovanie môže slúžiť ako vizuálna reprezentácia myšlienok, pocitov a zámerov. Človek ním ilustruje, kým by chcel byť. Nezriedka uvidíte vytetované zdanlivo protichodné okultné symboly, náboženské postavy, zbrane, strigy, lebky, všetko spolu nakreslené na jednom tele, prejavením v jednej duši, na ktorú sú entity, reprezentujúce vytetované zobrazenia, napojené. Tetovania symbolicky predstavujú to, čo majú ľudia vo svojom vnútri, predstavujú charakter bytostí/entít, ktoré s nimi vo zväzku pôsobia, alebo mienia pôsobiť, keď udrie hodina H. Zároveň sú umiestnené spolu s okultnými symbolmi, v ktoré dúfajú, že ich ochránia pred následkami svojich činov, keď ich prejavia nielen kresbou na svojej koži, ale aj skutkami.
Vnútorný pretlak sa prediera zatiaľ aspoň týmto spôsobom navonok, aby sa mierne ventiloval a prípadne pripravoval temnotu na svoje eventuálne prejavenie sa vo fyzickej realite, keď sa odstránia opraty, ktoré ju držia pod pokličkou. Nepríjemné prejavy entít, ktoré stoja za “lebkami”, sú často zakryté a temnotou pokreslený človek vyzerá, aj sa správa, na prvý dojem vcelku prijateľne. Entity vykreslené obludnými obrazmi zakrývajú v prejave človeka samé seba, sú to chameléoni. Ale aj Duch, individualizovaný vnútorný Boh má svoj vplyv a prejavuje sa; a tým sa stáva boj medzi dobrom a zlom v jeho vlastnej duši.
Ak by sa entity vo svojom prejave skutkami človeka neskrývali, tak by sa prejavili naplno a potom by sa ľudia z ich okolia, oplývajúci milostnou energiou od nich vzdialili, pretože by ich prekukli. Temní by museli byť sami so svojimi, s ostatnými temnými dušami, bez množstva milostnej “energie”. Aj u nich nejaká je, ale opačného charakteru, alebo jej majú málo, pretože stoja na strane protichodnej k Milosti.