Aj takéto veci existujú. Gravitačné kopce sú optickou ilúziou, ktorá vám dáva pocit, že vaše auto sa magicky samočinne valí do kopca. Vypnete motor, zastanete a auto sa samo rozbehne. Zdá sa vám, že sa vaše auto záhadne valí do kopca. Alebo, opačným javom je cesta do skutočného kopca, ktorá sa však javí ako plochá; v cyklistických pretekoch je takáto cesta známa ako “falošná rovina”. Gravitačný kopec, tiež známy ako magnetický kopec, tajomný kopec, tajomný bod, gravitačná cesta, alebo antigravitačný kopec; je to miesto, kde rozloženie okolitej krajiny vytvára optickú ilúziu, čím sa mierny svah nadol javí ako stúpajúci svah. Takto sa vám bude zdať, že auto s vyradeným motorom sa valí do kopca proti gravitácii. Takýchto gravitačných kopcov je známych po celom svete pomerne veľa a niekoľko z nich je aj na Slovensku. Takéto miesta sú často sprevádzané tvrdeniami, že na nich pôsobia magnetické, alebo nadprirodzené sily. Najdôležitejším faktorom, ktorý môže prispievať k ilúzii, je úplne, alebo väčšinou zablokovaný horizont. Bez viditeľného horizontu je pre človeka ťažké posúdiť sklon povrchu, pretože chýba spoľahlivá vizuálna referencia. Niekedy ide o optickú ilúziu, inokedy cesta nahor do gravitačného kopca skutočne vedie nahor, pretože sklon cesty je odmeraný vodováhou a auto sa po nej naozaj pohybuje samočinne napriek zákonom gravitácie. Takže niekedy ide o ilúziu a inokedy nie.
Niekedy sa pozorované veci sa zdajú byť väčšími, než v skutočnosti sú. Keď vyleziete na nejakú horu a pozeráte sa na protiľahlú horu, ležiacu na druhej strane údolia, tak sa môže stať, že tá hora sa vám bude zdať oveľa vyššia a mohutnejšia, ako v skutočnosti je. Toto sú známe prípady optických ilúzií a gravitačných anomálií. Hora zrakom vnímaná ako väčšia je optický klam, ktorý vzniká, keď sa ľudské oko nemá o čo oprieť, nemá základňu a potom už celkom dobre nevie, kde je ešte dole a kde sa už začína hore. V tomto pojednaní o Atlantíde v Malej Fatre však ide o inú anomáliu, ktorej vznik bol iniciovaný človekom a ide najmä o jej symbolický význam. Keď človek nemá poznanie o ON, nemá opornú rovinu ON Mienok, o ktoré by sa mohol vo svojich cestách životmi oprieť, tak potom už nevie, ktorými skutkami sa posúva nahor a ktorými už padá nadol.
Krivánsky Hrebeň v pohorí Malej Fatry je súčasťou dávnej histórie, siahajúcej mnoho tisíc rokov naspäť. Slovensko vtedy bolo súčasťou Atlantídy, ktorá sa rozprestierala z teraz už zaniknutého kontinentu v Atlantickom oceáne výbežkami aj do iných častí sveta. Ľudstvo bolo vtedy rozdelené, v Atlantíde bolo na pohľad vcelku jasné, kto je kto, kto ku komu patrí a na ktorej strane barikády stojí. Ľudia proti sebe neustále bojovali, jedni útočili a druhí sa bránili. Na Krivánskom Hrebeni sú dodnes viditeľné zvyšky kamenných valov, ktoré sa síce na prvý pohľad vzhľadom na uplynulé tisícročia zdajú byť prírodnými, avšak na druhý pohľad na nich pozorovateľ môže spozorovať dotyk ľudskej ruky. Ľudia tie hradby postavili, aby sa bránili voči dobyvateľom; ich obrana spočívala nielen v hradbách a mečoch, ale aj v mágii. Zaklínali nadprirodzené sily, aby im pomáhali brániť sa. Oriónska Atlantída bola svetom mágie a ani na Slovensku to nebolo inak.
Na Krivánskom Hrebeni sa ľudia bránili útočníkom, ktorí ich chceli zbaviť životov a dostať sa tak k ich životnej energii. Chceli si ju ulúpiť pre seba. Vtedy to tak bolo, ľudia verili, že zabitím človeka v boji, jeho obetovaním, alebo jeho podrobením, sa k nim pripojí jeho energia, vďaka ktorej získajú jeho silu a schopnosti. Navrstvia si ju na seba. Táto viera a s ňou súvisiace obetovania ľudí a zvierat sa zachovali aj do budúcnosti. Fragmenty duší a energie zabitých sa k nim pripojili a to pripojenie spočívalo v pocite, že to tak je. Keď niekoho zabili, tak sa im dostalo extatického pocitu prílevu sily, verili tomu, chceli si myslieť, že získali ich energiu. Bolo to najmä o pocite. So samotnou energiou je to tak, že ju nevideli, nepočuli, vnímali len nejaké prejavy, ktoré za energiu pokladali. To bola pre nich tá “prospešná” manifestácia, ktorú chceli dostať – pocit; ktorý keď uplynul, tak po ňom zostalo prázdno, potreba získať ten pocit znovu a temný vražedný skutok opakovať. Popri pocite sa k nim pripojila aj temná strana energie zabitého, bol to fragment jeho duše, ktorú zbavili života a ten ich hádam dodnes prenasleduje, “vyčíta” im ich skutok, alebo tam potichu tlie a čaká na svoj čas, kedy zabijakom ich Karmickí Duchovia ukážu, aké to je zbaviť iného života, tentokrát ale budú stáť na druhej strane ostria meča.
Ľudia sa na Hrebeni bránili nielen fyzicky, ale aj mágiou. Pod vedením čarodejníka zakliali to miesto zlým duchom, ktorého podľa názvu blízkeho vrcholu Malej Fatry, nazývam Pekelník. Pekelník je astrálny duch, zhluk jemných energií motivovaný zámerom čarodejníka, ktorý ho privolal a sprevádzaný účelom, ktorý mal naplniť. Z jeho mena Pekelník je jeho účel jasný – obranci priali útočníkom smrť a najhoršie muky, ktoré by im potom boli dopriate priamo v Pekle. Obranci útočníkov neznášali a chceli pre nich to najhoršie. Toto nie sú miestne legendy, sú to mnou mysticky navnímané skutočnosti o tvári miesta, jeho histórii a s ním súvisiacich ponaučení do budúcnosti.
Dobyvatelia sa šinuli v rade za sebou po úzkom hrebeni. Vľavo strmý zráz, vpravo tiež. Bola to jediná cesta vpred, k obrancom, ktorých chceli pozabíjať. Vstúpili do neviditeľného mračna energie zakliatia a zrazu dobyvatelia dostali nepríjemný pocit, že ich zozadu pozoruje nebezpečná a tajomná príšera. Dostali veľký strach. Bol to Pekelník, ktorý ich svojou strašidelnosťou pomkol do zrýchlenia pohybu. Začali bežať po úzkom chodníku na ostrom hrebeni nahor do kopca, išlo im to veľmi ľahko a svižne, ako keby bežali dole z kopca. Mysleli si, že bežia smerom nahor, že im to mimoriadne dobre ide a že sa kedykoľvek dokážu zastaviť. Utekali rýchlo a stále rýchlejšie, až sa nevedeli zastaviť. Ak ste niekedy bežali dole zo strmého svahu, tak ten otrasný nezastaviteľný pocit poznáte.
Bežia stále rýchlejšie, kolená sa im podlamujú a každú chvíľu im hrozí pád. Pekelníkovi unikali, bol im však stále v pätách. Žiadne stromy, strmý zráz skalnatej lúky vľavo aj vpravo a za chrbtom Pekelník a vpred úzky chodník vedúci zdanlivo nahor, v skutočnosti však vedúci nadol. Neostáva im nič iné, než bežať vpred. Samo im to išlo a ich pohyb sa neustále zrýchľoval. Bežia veľmi rýchlo a nakoľko chodník klesá nadol a ešte strmšie nadol, ich beh sa v momente zrýchli tak, že sa už nevedia zastaviť. Gravitácia ich ťahá dole a ich beh sa začína podobať viac na pád, ako na beh. Kolená sa im podlamujú a tu sa zráz zmierni a pred nimi sa objaví krátky kúsok naozaj vodorovnej plochy. Mali teoretickú možnosť zastaviť sa, ale na takom krátkom úseku sa im to nepodarilo. Za ním pokračuje ešte strmší spád, bežia ešte rýchlejšie, takmer padajú na zem, už to takmer nedajú, je to zúfalstvo, keď sa nedá zastaviť, ďalšia plošinka, potom nasleduje znovu strmý spád, rútia sa dole, posledná plošinka je už len odrazovým mostíkom. Jeden po druhom padajú do zrázu, nasledujú ich nekonečné kotrmelce sprevádzané ich dodrúzganím sa o skaly ležiace v trávnatom poraste svahu, pád dole do prázdnoty priepasti a potom už nič.
Zakliatie spôsobilo pomätenie ich zmyslov. Fyzická realita vnímaná zrakom sa ohýba do astrálnej reality a tá je iná, ako pozemská, ktorú vnímame. Je zvláštne skrútená. Dalo by sa to povedať aj tak, že pozemská realita je ohnutá a astrálna lepšie vystihuje skutočnosť. Preto útočníci vnímali chodník ako idúci nadol, ako keby viedol nahor. Boli pomätení temnotou, pretože chceli zabiť iných a tí sa bránili mágiou; a tak ich temnota pomiatla ešte viac a to tak, že ich doviedla k záhube ich vlastným pričinením. Nikto za nich nebežal, oni sami bežali a padali do smrtiacej gravitačnej jamy. Pritiahlo si ich to, čo chceli učiniť iným. Ich vlastný zámer, podobne ako na Čertovej Sihoti.
Astrálny svet je magický, mení sa podľa vedomia a v tomto prípade aj podľa zakliatia, ktoré vedomie ovplyvňuje. Zakliatie čarodejníkom nebolo konkretizované v takých detailoch, ako sa udialo. Bolo to naformulované želanie sprevádzané energiou neznášanlivosti voči dobyvateľom, čo by bolo vzhľadom na okolnosti vcelku pochopiteľné. V dnešnej dobe by tam obrancovia nakládli nášľapné míny, vo vtedajších atlantských časoch na to použili mágiu. V princípe medzi týmito dvoma spôsobmi nie je až taký veľký rozdiel. Oboje sa môže obrátiť proti nim, na zabudnutú mínu môže šľapnúť aj niekto z obrancov. Rozhodujúca je Trojica: Zámer, Postoj a Vôľa. Zámerom môže byť spravodlivá obrana pred dobyvateľmi, aj za cenu zmárnenia ich životov. Iným zámerom je však poslať ich priamo do Pekla a obrancovia Hrebeňa to takto oprorokovali. Neznášali útočníkov, nechali sa ovplyvniť svojimi emóciami a zakliali to tak, aby sa im prihodilo to najhoršie, čo sa mohlo stať, nielen obrana pred nimi. Čiže mágia, ktorou pôsobili proti útočníkom, nebola biela, ale prinajmenšom šedá. Rozdiel spočíva v Zámere, ktorý sprevádza Postoj a oboje poháňa Vôľa. Rozvážnosť a Primeranosť skutkov poháňaná vnútorným poznaním ON nastaví človeku flexibilitu mantinelov odkiaľ-pokiaľ.
Tento svet je oprorokovaný ON, ktorý to manifestuje do reality tak, že do zaklínania vnesie to svoje. V tomto prípade sa zakliatie Pekelníkom naplnilo, okolnosti a spôsob jeho vykonania so sebou nesú symboliku, ktorú tu týmto prinášam. Keď má ľudská duša strach, tak s ňou nie je niečo v poriadku. ON nemá strach, strach má opak ON a dobyvatelia Hrebeňa mali strach z Pekelníka. Medzi Strachom a primeranou Opatrnosťou je rozdiel. Keď človek príliš uprednostňuje temnotu, padá do nej nadol a potom už ani príležitosti na svoje zastavenie sa nevie využiť. Jeho trajektória pohybu nadol je príliš strmá, zrýchľovanie pohybu nadol je alegóriou na temnotu, ktorá priťahuje ďalšiu temnotu. Pekelník je v tomto prípade aj sprievodcom duše, ktorú naháňa, aby ju odprevadil do Pekla. Je to Diablov sluha a jeho cieľom je, aby dušu, ktorá sa mu niekedy poddala, stiahol ešte nižšie. Potom sa už tento pád nedá zastaviť a nasleduje finálny pád. Keď duša na ceste nadol vedome poznáva a Vie, tak tým získava padák, ktorý ju aj po páde do priepasti môže zachrániť od najhoršieho a spôsobí jej prinajmenšom nejaké odreniny a relatívne mäkké pristátie. Pokiaľ si padák stihne včas otvoriť.
Symbolika narušenej vodorovnosti je pripomienkou na to, že tu existujú sily, ktoré sa snažia ľudské duše všakovakými spôsobmi dostať do situácie, aby boli priamo, alebo nepriamo ponúkané spadnúť do priepasti Zatratenia, pretože sa tam svojimi činmi už sami opakovane nasmerovali. Narušia duši vnímanie samej seba v spojitosti s okolitým svetom. Aj v duchovnom živote si možno myslíte, že idete nahor, ako ľahko vám to ide a aké je to super. V skutočnosti však možno idete nadol, lebo ste stratili zmysel pre orientáciu. Nemáte pevný bod, rovinu, o ktorú by ste sa mohli oprieť, ktorá by vám pomohla zistiť, kedy idete nahor a kedy už klesáte.
Nič nie je také, ako sa zdá zistiť pozorovaním čisto len zmyslami, v tomto prípade zrakom. Na zrak samotný sa nedá spoľahnúť, pretože zrakom vidíte len fyzický prejav vecí, ktoré pozorujete. Nevidíte dovnútra, nevidíte, čo dáva veci do pohybu, neviete, prečo javy vznikli, ani aké skutočnosti sa v nich skrývajú. Ľudské vedomie už dávno pokleslo do tretej úrovne hustej hmoty a väčšina ľudí vníma len to, čo vníma svojimi piatimi zmyslami. Niektorí vidia viac, než ostatní a prinášajú im svoje poznanie, ak to ostatní pomienia ako prínosné. Mnohí sa im však posmievajú, alebo ich ignorujú a tým sami seba oberajú o príležitosť získať poznanie, na získanie ktorého vlastnou cestou sami nemajú danosti. Potom sa to takýmto dušiam spočíta, keď sa duša bude po svojej smrti vyhovárať, že nemala možnosti spoznať viac a bude tým postihnutá, pretože bude musieť spoznávať zameškané iným spôsobom.