Zmierme sa a urobme za tým, čo sa medzi nami udialo, hrubú čiaru. S takýmto návrhom väčšinou vyjde ten, kto má na roztržke viac viny. Ten, ktorý má viac viny, žiada svojho protivníka, ktorý má viny menej, aby mu odpustil, aj keď to tak možno priamo nenazve. Vyzýva ho k tomu, aby mu pristúpením na zmierenie vystavil certifikát beztrestnosti, ktorý mu umožní, aby mohol svoje zlé skutky opakovať a znovu ich mieriť proti nemu. Odpustenie, zmierenie, alebo hrubú čiaru dosiahne vinník aj vtedy, keď to síce odpúšťajúci vysloví, ale vo svojom vnútri to nemá vyčistené a odpustené. Vnútorne neodpustil, len navonok vyriekol slová zmierenia zo zvyku, alebo aby sa zbavil nepríjemného dožadovania sa vinníka. Vinník si už nájde nejaký otravný spôsob, alebo manipulačnú metódu, ktorou svoju obeť núti k tomu, aby mu odpustila. Odpustením dosiahne vinník beztrestnosť, získa bianko zmenku na to, aby mohol svoju obeť znovu tyranizovať a ukájať sa energiou, ktorú tým od nej získa.
Odpúšťanie sa stalo obľúbeným klišé, otrepanou frázou, banálnym slovom. Slovo však má svoju moc. Keď u odpúšťajúceho existuje vnútorný rozpor medzi slovami/skutkami a vnútorným uvedomením, tak to uňho môže viesť k nepríjemným pocitovým stavom disharmónie. Duch tým dáva človeku najavo, že vykonal niečo nesprávne. Vplyvom slov zmierenia sa scenár dejov sa vyvíja iným smerom, v konečnom dôsledku pre odpúšťajúceho nepriaznivým. Môže čakať na to, že sa mu o nejaký čas vyskytne ďalšia príležitosť na to, aby pochopil, že odpúšťanie a ani zmierenie nemajú význam, pokiaľ vinník nedospeje ku poriadnemu poznaniu a vyrovnaniu sa s poškodeným. Človek môže mať z odpúšťania aj napohľad príjemný pocit, vtedy už je pod vplyvom diabolských entít, ktorí ho v tom podporujú. Pocitom mu oznámia, že dobre urobil, keď odpustil svojim tyranom, pretože tí vládnu jeho vedomiu. Je to neuveriteľne zákerný spôsob; bohovia sú zbabelí alibistickí retardi a chcú zvaliť svoje vlastné zlé skutky na človeka. Ľudia na tom majú svoj podiel a bohovia svoj podiel. Tak si bohovia defacto chcú odpúšťať cez človeka sami sebe a jeho potom zavedú na cestu do Pekla, kam ako proponent beztrestnosti Diabla patrí. Človek o tom má premýšľať, nepodliehať svojim nutkaniam Ega a nemá sa chovať ako lepšia opica, ktorá o veciach filozofie, systémoch a procesoch ON nepremýšľa.
Pochopiteľne, nie je tu reč o nejakých napríklad vzťahových banalitách, nad ktorými človek mávne rukou a prepáči ich. Vykašle sa na to a ďalej to nerieši. To je prepáčenie a nie odpustenie, pretože ide o maličkosti, ktoré nezraňujú. O to tu nejde. Ide tu o najmä to, keď človek po psychickom vzťahovom útoku pocíti pocitové pichnutie, vtedy ide o niečo vážnejšie, nad tým sa treba zamyslieť a nie zmierovať sa s tým, kto zlým slovom pichol, alebo zradil. Ide tu aj o ďaleko vážnejšie veci, ktoré človeka mentálne manipulujú, vydierajú a zotročujú; alebo zraňujú a tyranizujú fyzicky. Ľudia sú dlhodobo manipulovaní k tomu, aby mali v sebe zakorenené tendencie k odpúšťaniu v zmysle amnestie, alebo generálneho pardonu za utrpenia, ktoré im boli spôsobené.
Odpúšťajúci človek je pod vplyvom akejsi autohypnózy, pretože uveril tomu, že odpúšťať je ľudské a šľachetné, že je to prejavom jeho veľkorysosti a cnosti. Odpúšťanie je hlúposťou vtedy, keď ten, komu je odpustené, nedospel k poznaniu a pokračuje v tom konaní naďalej. Vie, že môže konať beztrestne, lebo má proti sebe slabého a hlúpeho protivníka, ktorý mu znovu odpustí. Ak sa to neudeje a dotyčný mu neodpustí a nechce sa zmieriť, tak mu to ešte bude drzo vytýkať: “ale veď minule si mi odpustil, tak čo teraz…?” Človek so správne zoradeným vedomím vie, že to nemá význam a že odpúšťanie je vo svojej pravej podstate nezmyselné. Pochopiteľne, nie všetko je čierno-biele a je potrebné rozlišovať a pri reakcii dodržiavať zásadu primeranosti a zdravého rozumu. Dejú sa totiž aj rôzne maličkosti, chybné správania v bežných životných situáciách, avšak ani pri nich nie je dobré upustiť od ostražitosti a zanedbať dôkladné vyjasnenie si vzájomných postojov v medziľudských vzťahoch.
Dobre známe sú kresťanské programy zaklínania odpúšťania, ako napríklad „odpusti svojim vinníkom„, alebo „keď ti dá niekto facku, tak nastav druhé líce, aby ti dal ešte jednu„. Náboženstvá, ale aj spoločensko-kultúrne zvyklosti masírujú ľuďom ich vedomie rôznymi prikázaniami a keď sa im ľudia oddávajú, počúvajú ich a opakujú ich ako zmátožené trápne ovce na rôznych seansách, tak sa im dostávajú do podvedomia. Každým opakovaním a podľahnutím programu odpúšťania sa vytvorí tenká prípojka k entite/bohovi, ktorý je v mentálnom pozadí autorom ideologického vzorca odpúšťania. Po možstve opakovaní tieto tenké „kábliky“ vytvoria hrubé lano, alebo informačnú reťaz k autoritatívnym astrálno-mentálnym entitám. Tieto entity, alebo falošný boh, túžia po moci nad vedomím človeka a vzniknuté pripojenie (kábel) potom využívajú na podsúvanie ďalších manipulatívnych vnemov do vedomia mysle a pocitového tela človeka.
Modlenie je zvyčajne spájané so žiadosťou smerovanou k bohu/Bohu, aby niekomu odpustil jeho vinu, aby zmazal následky, ktoré mu hrozia za jeho závadné správanie. Modlí sa vždy vinník, pretože vie, alebo aspoň tuší, že je za niečo vinný a požaduje odpustenie pre seba, alebo oroduje za niekoho iného. Tým pádom na seba preberá určitú zodpovednosť, aj keď jej mieru je ťažké posúdiť. Modlenie je prihováranie sa slovami, alebo myšlienkami k bohu, vyšším bytostiam a zaklínanie je prihováranie sa k Diablovi, alebo k protivníkovi ON – Satanovi. Oboje sa deje aj rituálne, kresťania sa modlia v kľaku so zopnutými rukami, držiac popravčí nástroj kríž, tvárou obrátení smerom k zemi. Medzi modlením a zaklínaním je len tenká zahmlená pohyblivá hranica a tieto dve komunikačné metódy od seba niekedy nie je možné ľahko odlíšiť a určiť, kedy sa modlenie stáva zaklínaním a kedy nie. Očistné rituály a zaklínania majú svoj postup. Keď sa ľudia oddávajú do moci bohom, v ich akejkoľvek priamej, alebo nepriamej, nenápadnej podobe, vzývajú ich, žiadajú o pomoc bohov, anjelov, alebo iné duchovné bytosti, tak tým pádom sa obracajú presne k tým, ktorí z pozadia, zdola, z Temnoty zaklínajú a preklínajú ľudstvo, plní závisti a nenávisti. Ľudia sa tak obracajú ku svojim tyranom, k tým, ktorí sú v pozadí za pozemskými vládcami. Ľudia sú skutočne divní. Mnohí si hovoria, že sú ateisti, ale hocikedy si v mysli sami pre seba pomyslia „len nech sa tá vojna nedostane aj k nám„. To je tiež modlenie sa, pretože podvedome chcú od nedefinovanej „vyššej bytosti“, aby pre nich zariadila život v mieri. Vo fyzickom živote si potom protichodne volia vojnychtivých politikov za svojich predstaviteľov a kričia spolu s nimi na námestiách, alebo sú s nimi súladní na sociálnych sieťach.
Bohovia veľakrát intenzívne a masovo spolu v skupine ostatných bohov zaklínali, doslova aby “na ľudstvo dopadol nejaký šutr”, čím mali na mysli globálnu katastrofu, ktorá by vyničila ľudstvo za ich hriechy zásahom meteoritu, aby si ľudské duše mohli pripísať na svoj vrub a masovo zožať ich energiu. Manipulatívne podsúvajú ľuďom také ideológie, aby im podliehali a tým im odpúšťali tyraniu a svojvôľu, ktorú bohovia/vládcovia ľuďom činili.
Keď tu na Zemi niekto praje niekomu, napríklad verejne činnej osobe, politikovi, na sociálnych sieťach smrť, tak je to už považované za trestný čin vyhrážania sa vraždou a dotyčný bude postavený pred súd. Keď niekomu s určitou intenzitou zámeru prajete, aby sa mu stalo niečo zlé, tak zaklínate a potom sa to naozaj udeje, tak si budete klásť otázku: “bolo to mojim zavinením, alebo to bola náhoda?”. Presnú odpoveď sa asi nedozviete, z hľadiska karmickej spravodlivoti však možno budete za to, čo sa druhému stalo, niesť svoj diel zodpovednosti; primerane podľa toho, ako ste sa trafili do spravodlivej miery odvety/obrany voči jeho tyranským skutkom. Slová, ktoré na niekoho vyslovíte, sa potom môžu obrátiť proti vám. Vrátia sa ako bumerang. Niečo iné je, keď je zaklínanie zaslúžené, pretože cieľová osoba skutočne koná záporne a negatívne; a keď sa jej nič zlé nedeje a pokračuje v tom, tak to niekto aspoň zaklína a tým k nej vyjadruje svoj postoj. Aj toto je brané do úvahy a preto je platná zásada primeranosti zaklínania.
Keď sa ľudia akýmkoľvek spôsobom obracajú ku svojim bohom, či už ateisticky nevedome, pri náboženským rituáloch, alebo súhlasia s ich pozemskými avatarmi a kolaborantami, tak im tým odpúšťajú. Inak by s nimi nechceli mať nič spoločné, bránili by sa ich vplyvu a dávali by to neustále najavo. Keď im odpúšťajú, tak im vystavujú certifikát beztrestnosti a umožňujú im, aby tyraniu opakovali. Tá tyrania však nepostihuje len ich samotných, ale aj ostatných, ktorí tú odpúšťaciu manipuláciu už prehliadli a s tyranmi, ani s bohmi, už nechcú mať nič spoločné.
Odpúšťanie je tu na pozemskej úrovni celkom bežné, napriek tomu, že sa jedná o závažné globálne zločiny. USA už v druhej svetovej vojne zhodili dve atómové bomby na japonských civilistov, z pofidérnych a ťažko ospravedlniteľných dôvodov dosiahnutia rýchej kapitulácie Japonska. To sa im aj podarilo, avšak za cenu stotisíc civilných obetí, ktoré s tým nič priamo nemali. Zvyšok sveta sa odvtedy až dodnes správa k USA tak, ako keby sa nič mimoriadne nestalo. S americkými prezidentami, strojcami mnohých vojen, si podávajú ruky nielen politici, ale aj náboženskí predstavitelia, celebrity a množstvo ľudí ich uznáva a volí, mediálni ľudia o nich píšu pozitívne napriek tomu, že majú poriadne krvavé ruky. Mnohí s tým súhlasia a tým pádom im značná časť pozemskej populácie vystavuje odpustok a tým im umožňuje opakovanie zločinov, ktoré celkom kľudne môžu zasiahnuť a zničiť aj ich samotných.
Aj Japonci sa tak správajú, napriek tomu, že si Hirošimu pripomínajú, s USA sú spojencami a ich ľudia s tým zrejme súhlasia, pretože inak by padali vlády a v japonských uliciach by sa konali permanentné revolúcie, či nie? Inak to nie je ani v Európe, kde krajiny zakrátko po vojne začali spolupracovať s Nemeckom a neskôr s jeho fašistickými kolaborantami a to sa nám dnes vracia v podobe postupnej, ale rýchlej akceptácie fašizmu a jeho návratu do vedúcich zložiek štátov a EÚ. Strojcovia a propagátori vakcinácie proti covid-u si chodia pokojne po uliciach, ako keby sa nič nestalo.
História sa opakuje a ľudstvo sa zastáva svojich tyranov a volí si ich do funkcií politrukov a vládcov Zeme. Na vyšších úrovniach vedomia ľudstva sú touto voľbou napĺňané mentálne preferencie ľudstva ako celku a potom nečudo, že entity Matrixu ich potom vrhajú spätne na ľudstvo v podobe posilnených mentálnych vplyvov na vedomie ich pozemských kolaborantov.
Amerika bola ešte dlho po nukleárnej masovej vražde v mysli ľudí považovaná za ideál demokracie, slobody a ľudských práv. Proste “americký sen”. Ten sa v poslednej dobe rúca a pravda pre časť populácie postupne vychádza navonok v plnej nahote. Nehovoriac o tom, koľko vojen USA po 2.svetovej vo svete spôsobili. Dlho trvalo, kým sa aspoň poniektorí zobudili a začali tiež zaklínať vedúcich politických a finančných vládcov USA, aby sa prepadli do pekla a donekonečna sa tam smažili. Je to však len časť ľudí, ktorá tak jasne vyjadruje svoj postoj a druhá časť ľudstva takýto postoj nemá. Viď prieskumy verejnej mienky – zjavne Amerike odpustili a keďže tá cíti ešte stále beztrestnosť svojich skutkov, tak sa znovu a znovu pokúša o vyvolávanie ďalších konfliktov. Z toho vyplýva, že čím viac ľudstva precitne a začne dávať najavo svoje postoje voči vládcom, tým viac sa im sťaží ich pôsobenie, pretože vládcovia budú odmietaní a budú strácať moc a prívržencov. Nejde tu len o USA, to je len príklad, pretože sa to vyskytuje všade vo svete.
Keď ľudia odpúšťajú svojim tyranom, tak im dávajú moc ďalej ich tyranizovať. Ľudia síce precitajú, v pozemskej sfére prichádzajú na to, že tyrani sú zrúdy a že ich treba odstaviť od moci a zničiť, aby prestali vyvolávať vojny a iné katastrofy, aby prestali tyranizovať ostatných. To je na pozemskej úrovni. Na inej úrovni, na mentálnej úrovni sa však ľudia naďalej rôznymi formami klaňajú bohom, uctievajú ich, majú k nim benevolentný, alebo aspoň neutrálny postoj. Bohovia a entity Satana sú vedomím pozemských tyranov, pôsobia v ich mysli a cez ich telá a mysle tyranizujú a ničia ľudstvo. Je potrebné toto pochopiť. Je to protichodné správanie ľudí, keď na pozemskej úrovni na tyranov nadávajú a prajú im to najhoršie a potom uctievajú ich vedomie (bohov, falošných anjelov) tým, že sa voči nim v kostoloch, chrámoch, duchovných učebniach, školách histórie a rôzne inak, správajú benevolentne, alebo dokonca oslavne, keď bohov pokladajú za stvoriteľov a učiteľov ľudstva. Tým im dávajú svoju moc a silu, aby mohli pokračovať v tyranii.
Ako teda odpovedať na tyraniu? Jedným extrémom je nechať sa tyranizovať v zmysle „nastav líce“ a to je prijatie tyranie a udeľovanie beztrestnosti tyranom. Opačným extrémom je nekonečná krutá krvavá pomsta. Človek si vyberie svoju reakciu podľa svojho vedomia a svedomia. Tyrania obnáša aj karmický aspekt, pretože tyranom sa ich správanie vráti. Neuniknú mu, buď sa to udeje na pozemskej úrovni zvrtnutím sa ich deja negatívnym smerom; karma sa im vráti aj na pekelnej astrálnej úrovni. Plne sa spoliehať na „božskú“ spravodlivosť a vo fyzickom živote nič nerobiť, nijako sa nebrániť, je tiež prijímanie tyranie. Dôležité je poznanie Sveta ON, ako s poznaním ide ruka v ruke odmietnutie tyranie. Fyzické postavenie sa na odpor tyranom a vyrovnanie sa s nimi je na každom človeku, aby sa s tým individuálne vysporiadal tak, ako chce. Aj o tom je poznanie, ak je to vedomé. Ak by sa nechal pasívne tyranizovať a zničiť, pretože si myslel, že Boh to za neho zariadi, tak by sa mohlo stať, že po jeho smrti v niektorej z Komnát sa ho hodnotiaci Anjel spýta: „prečo si sa nechal tyranizovať, utláčať, zotročovať, zabiť, prečo si sa dôrazne nebránil…? Mohol si…“ Keď to človek preženie a dostane sa do opačného extrému, tak sa bude musieť karmicky vyrovnávať so svojím ON. Anjel vážiaci skutky sa ho potom môže spýtať: „Neprehnal si to? Bolo to primerané….?„
Ak ľudia pochopia, ako funguje proces tyranizovania a odpúšťania; čím viac o tom vedia a čím viac vedia o ON, tým lepšie sa im bude brániť voči ich pozemským aj astrálno-mentálnym tyranom. Bohovia sa boja o svoju moc. Prídu o ňu vtedy, keď ich ľudia prestanú uctievať, poslúchať, nebudú sa riadiť ich ideológiami prikázaniami, ani kultúrno-sociálnymi a duchovnými poučkami. Keď prídu bohovia o svoju moc, tak prídu o svoju moc aj ich pozemskí vládcovia a ich pomocníci, malí aj veľkí tyrani.
Keď niekto nepochopí počas svojich pozemských životov, že odpúšťanie je nanič, že je to umožňovanie ďalšej a rozsiahlejšej tyranie, tak príde na rad poznávanie princípov odpúšťania iným spôsobom. Po smrti sa nepoučiteľný človek s presvedčeniami o odpúšťaní dostane po skončení Poznávacieho Cyklu do niektorej nebeskej, alebo pekelnej úrovne. Tam sa dostane do „opatery“ tamojších kreatívnych pekelných pomocníkov. Môžu to byť hyperaktívne kreatúry, ktoré mu budú napriamo vysvetľovať princípy odpúšťania. Odseknú mu ruku a potom budú škrečať: „Odpusti mi, odpusti mi…. Neviem, či mi odpustil, nič som necítil! Teraz ja,“ hovorí druhý. „Ja mu odseknem druhú ruku.“ Šmah a druhá ruka je preč… „Odpusti mi, už si mi odpustil? Hovorí, že vraj áno, ale ja som nič necítil, ako to odpúšťaš? Nemáš v tom jasno?….“ A proces bude pokračovať dovtedy, pokiaľ sa dotyčný nevyrovná s ON. Toto už totiž nie je o poznaní, ale o vyrovnaní. Poznávať sa má počas pozemských životov. Na to sú určené. Keď tyran-vinník dosiahne (pekelné) poznanie a to spočíva najmä vo vyrovnaní sa s ON, tak už vlastne nie je čo odpúšťať. Energie sa vráti odkiaľ ich ulúpil a čierny prach Ega Satana z neho vymlátia pomocníci Temných Anjelov. Napokon neostane (takmer) nič a to bude odpratané do Zatratenia. Odpúšťanie spôsobuje veľké zlo, pretože dáva moc tyranom a človek, ktorý v tom nemá jasno a poddáva sa tomu, za nič nestojí a do ďalšej existencie Cyklu nemá nárok vstúpiť. Mentálne slabší tam nepatria…